Archívy v Slovenskej republike

Dejiny archívneho systému

na Slovensku a archívy

v Slovenskej republike v súčasnosti

Archívy v Slovenskej republike predstavujú súčasť kultúrneho a vedeckého dedičstva Slovákov ako národa od 12. storočia. Množstvo dokumentov, ktoré tieto pamäťové inštitúcie spravujú, predstavuje celé písané dejiny Slovákov a ich územia ako súčasti Uhorského kráľovstva, Československej republiky a samostatnej Slovenskej republiky. Najstaršie sú archívy cirkevných inštitúcií ako Nitrianska alebo Bratislavská kapitula, ktoré plnili okrem svojej cirkevnosprávnej funkcie aj úlohu hodnoverného miesta. Základom dnešného archívneho systému na Slovensku sú štátne archívy, ktoré majú svoje začiatky v písomnostiach bývalých šľachtických stolíc a neskorších žúp.

Župné archívy patria na Slovensku k najvýznamnejším inštitúciám svojho druhu. Sú známe od 16. storočia, ale ich vývoj bol pomalší v porovnaní s archívmi uhorských krajinských úradov, archívmi významných miest, archívmi hodnoverných miest a archívmi veľkých šľachtických rodov. Písomná agenda župy bola podstatne jednoduchšia ako v mestách, lebo nebola taká diferencovaná a rozvetvená. Najstarším župným archívom na Slovensku je archív Zvolenskej stolice, ktorej registratúra a archív sa spomínajú v jej kongregačnom protokole z rokov 1506 až 1579 dňa 10. marca roku 1530. Tento údaj je unikátom aj v meradle celého bývalého Uhorska. Archív spravoval do konca 17. storočia podžupan alebo župný notár. V roku 1670 najala stolica jednu miestnosť pre potreby svojho archívu v meštianskom dome v Banskej Bystrici 1.

Ďalším významným archívom je archív Spišskej stolice, ktorý bol prvýkrát zaregistrovaný v roku 1599, kedy ho tvorilo 12 listín, 5 kongregačných protokolov, snemové artikuly a viaceré listy uložené v dvoch debnách. Prvé usporadúvacie práce vykonávali rôzni stoliční úradníci. Stoliční notári registrovali spisy v archíve v rokoch 1632, 1636, 1650, 1668. V rokoch 1716 až 1719 získala Spišská stolica meštiansky dom v Levoči, v ktorom sa mali konať generálne kongregácie a mal sem byť umiestnený aj archív 2.

Generálne kongregácie stoličnej šľachty sa konali na rôznych miestach, pretože veľa žúp, medzi nimi aj Bratislavská, nemalo do 18. storočia stále sídlo, a tak ani župné písomnosti nemali zodpovedajúce priestory na svoje bezpečné uloženie. Spravoval ich hlavný župan. Podžupan ich prevzal do svojej agendy, keď sa stal najvyšším voleným funkcionárom samosprávy šľachtickej stolice. Úrad odovzdal nástupcovi vo funkcii spolu so župnými písomnosťami. Zákonný článok č. 73 z roku 1723 stanovil, že župy mali mať svoj župný dom na umiestnenie archívu župy a väznice. Neupresnil pravidlá, ako mali byť archívne dokumenty uložené, ochraňované a kde mali byť uložené. Zákonný článok č. 25 z roku 1729 nariaďoval, aby župní funkcionári každoročne odovzdávali župné písomnosti do župného archívu spolu s elenchami, teda súpismi odovzdávaných dokumentov. Povinnosť odovzdať dokumenty do archívu župy platila aj pre tých hodnostárov, ktorí ukončili svoje pôsobenie v župných službách. Výkon ustanovení tohto zákona kontrolovala Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada 3. Mária Terézia poverila hlavných županov stolíc v služobnej inštrukcii zo dňa 28. apríla 1752 kontrolou vykonania spomenutého zákona, najmä paragrafov o usporiadaní písomností v župnom archíve.

Nariadenie z 21. novembra 1768 poverilo hlavných županov predložením písomnej správy o veku a usporiadanosti župných písomností spolu s ich súpisom. Napriek urgenciám zo strany Miestodržiteľskej rady mnohé stolice príkaz nesplnili. Príčinou bola skutočnosť, že uhorské archívnictvo nebolo riadené zákonmi, ale iba príkazmi cez Miestodržiteľskú radu. Hlavní župani síce odovzdali písomnosti do župných archívov, ale bez preberacích protokolov a elenchov 4.

Cisár Jozef II. nariadil v marci 1785 uplatňovanie systému správy župných písomností podľa vzoru Fejérskej župy. Župy mali poveriť správou a spracovaním župného archívu osoby odborne spôsobilé a dozor nad nimi mali v rukách hlavní notári. Spisová manipulácia bola síce touto normou upravená, ale spracovaniu archívnych dokumentov, vzniknutých z úradnej činnosti župy, sa nevenovala. Za vlády Jozefa II. sa vžil pojem župa ako názov šľachtickej stolice. Hlavní župani určili, ktorí funkcionári a úradníci, a v akom čase, sa mali zdržiavať v župnom dome. Táto budova ako sídlo župnej správy bola aj sídlom archívu. Skončilo sa tak putovanie župného archívu z miesta na miesto. Prestala sa uplatňovať stará tradícia, podľa ktorej hlavný notár vozil na zasadnutia generálnej kongregácie župy jej spisy a protokoly 5.

Emancipačné snahy Slovákov ako národa dosiahli svoj vrchol v druhej polovici 19. storočia, s čím súviselo aj založenie Matice slovenskej v roku 1863, ktorá začala ako prvá národná inštitúcia zhromažďovať formou zbierok aj dokumenty k dejinám slovenského národa. Jej zánik v roku 1875 znamenal výrazné spomalenie rozvoja slovenskej vedy a kultúry do roku 1918. Založenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti v roku 1893 aspoň čiastočne umožňovalo, predovšetkým formou zbierok historických dokumentov, vytváranie základu neskoršieho Archívu Slovenského národného múzea v Martine ako centra národnej kultúry Slovákov. V jej štruktúrach pôsobil aj kremnický archivár a historik Pavol Križko, ktorý je považovaný za zakladateľa moderného slovenského archívnictva, pretože pri spracovaní archívnych dokumentov zaviedol kritický prístup k ich historickej informačnej hodnote.

Po vzniku Československej republiky zriadilo Ministerstvo školstva a národnej osvety na Slovensku Štátny inšpektorát archívov a knižníc výnosom číslo (č.) 19704 zo dňa 12. mája roku 1919. Inšpektorom sa stal Václav Chaloupecký. Úlohou inštitúcie bolo preskúmať stav archívov a navrhnúť spôsob ich organizácie 6. Náročné úlohy priniesla pre Štátny inšpektorát archívov a knižníc I. pozemková reforma. Zákon č. 329 z 8. apríla roku 1920 o prevzatí a náhrade za zabratý majetok stanovil v § 33, že pri prevzatí statkov prechádzajú do vlastníctva štátu aj archívy a registratúry patrimoniálnej a hospodárskej správy. Rodinné písomnosti mali zostať vo vlastníctve pôvodných majiteľov, ak sa podriadili podmienkam Pozemkového úradu a Ministerstva školstva a národnej osvety. Tieto archívy patrili síce pod Štátny pozemkový úrad a Československý státní archiv zemědělský, ale Ministerstvo školstva a národnej osvety požiadalo V. Chaloupeckého, aby zabezpečil kontrolu dodržiavania ochrany patrimoniálnych a hospodárskych archívov, pretože im hrozilo poškodenie až zničenie. Inšpektor Chloupecký oznámil, že o tieto archívy je postarané dobre, ale súčasne uviedol, že nie je možné ich uložiť do župných archívov. Navrhol, aby ich prevzal navrhovaný Štátny archív pre Slovensko v Bratislave ako súčasť reformy archívnictva. Archívne orgány nemali situáciu pri preberaní vyvlastnených veľkostatkov pod kontrolou 7. Nariadenia Ministra s plnou mocou pre správu Slovenska č. 166/1919 a č. 24/1921 zakazovali podľa zákona č. 64/1918 pod hrozbou trestu vývoz a ničenie všetkých archívov, pamiatok, múzeí, umeleckých zbierok, knižníc a starožitností na území Slovenska vo verejnom a súkromnom majetku. Štátny inšpektorát archívov a knižníc nemal prostriedky vzhľadom na svoje obmedzené personálne a finančné možnosti pri spravovaní archívov na Slovensku. Parcelácia veľkostatkov ohrozovala aj ich registratúry a archívy. Štátny pozemkový úrad evidoval množstvo sťažností z vyvlastnených veľkostatkov, kde sa nevenovala nijaká pozornosť bezpečnému uloženiu archívov, registratúr, príručných spisovní a knižníc. Z uvedeného dôvodu tento úrad vydal nariadenie, aby historicky cenné dokumenty boli ukladané v bezpečných a suchých miestnostiach bez prístupu nepovolaných osôb.

V praxi sa však tento postup neuplatňoval. Nariadenie č. 166/1919 hovorilo o archívoch ako o súboroch písomností, ktoré vznikli z činnosti fyzickej alebo právnickej osoby. Tvorili nedeliteľné celky, ktoré by sa predajom jednotlivých dokumentov na dražbách, alebo ich rozdelením medzi viacero majiteľov nenávratne rozbili. Možný bol prípadný predaj archívu ako celku novému vlastníkovi len na území ČSR. Vlastnícke právo bolo aj v prípade archívov pre ich majiteľov zachované 8. Ministerstvo školstva sa pokúsilo presadiť svoj návrh na Štátny archív v Bratislave. V marci 1921 minister Josef Šusta zaslal na vyjadrenie tento návrh ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska Martinovi Mičurovi. Tento predstaviteľ výkonnej moci na Slovensku nepovažoval za potrebné zriadiť regionálne archívy v Košiciach a v Banskej Bystrici podľa návrhu Václava Chaloupeckého na jeho území a zdôvodňoval to dostatočným personálnym zabezpečenímžupných a mestských archívov. Obidve ministerstvá sa síce zhodli na centrálnom archíve, ale kým Ministerstvo školstva a národnej osvety (MŠANO) sa opieralo hlavne o župné archívy, minister Mičura spolu s ministerstvom vnútra uprednostnil patrimoniálne archívy, archívy vyvlastnených veľkostatkov a archívy hodnoverných miest pri ich preberaní. Celý kompetenčný spor mala riešiť medziministerská porada 9. Posledná z porád na úrovni vlády ČSR sa konala 30. 1. 1922 a navrhla zákon o archívnictve s najvyšším orgánom prezídiom ministerskej rady a jej poradným orgánom štátnou archívnou radou podľa vzoru cisárskej zrušenej v roku 1918. Tento zákon nebol rovnako ako zákony o knižniciach a o múzeách a o pamiatkach prijatý počas rokov 1918 - 1939 10.

Štátny archív pre Slovensko mal mať na starosti župné archívy, archívy finančnej správy na Slovensku a archívy, ktoré mali byť podľa §77 a 177 Trianonskej mierovej dohody medzi ČSR a Maďarskom presunuté z maďarského na slovenské územie. Súkromné archívy bývalých šľachtických majiteľov boli na tom horšie ako župné a mestské archívy. Väčšinou tvorili súčasť patrimoniálnych archívov, čo predstavovalo archívy bývalých panstiev. Skladali sa zo spisov z hospodárenia panstva, resp. veľkostatku, ako aj rodinných dokumentov. Mnohé šľachtické rezidencie spustli, ostali v nich len správcovia a nájomcovia so zameraním sa len na hospodárstvo. Archívy a knižnice sa dostali na okraj pozornosti. Najvzácnejšie dokumenty sa dostali na dražby alebo do obchodov so starožitnosťami 11.

Ešte v roku 1919 sa Chaloupecký zameral na archív rodu Zay v Uhrovci, ktorý považoval za ohrozený a nechal ho zapečatiť. Nasledujúci rok dostal župný archív v Trenčíne príkaz na jeho otvorenie. Štátny inšpektor Chaloupecký riešil v rokoch 1925 - 1927 aj problematiku Zayovskej knižnice s 19 000 knihami od 15. po 20. storočie. Navrhol na jej záchranu a zabezpečenie Štátnemu pozemkovému úradu predaj časti vyvlastnených pozemkov od Zayovcov. Úrad súhlasil s týmto návrhom, ktorý mal ochrániť aj rodový archív. Rodový archív sa ocitol v pozornosti opäť v roku 1936, kedy Zayovcom kvôli dlhom hrozila exekúcia 12.

Ministerstvo školstva požiadalo Státní archiv zemědělský v Prahe, aby vykonal prehliadky archívov veľkostatkov na Slovensku. Jeho pracovníci vykonali v roku 1934 kontroly 77 archívov veľkostatkov a v roku 1935 prešli 89 archívov. Správy o uložení, obsahu a využití týchto archívov dostalo Ministerstvo školstva 13. Ministerstvo školstva a národnej osvety spustilo súpis celoštátny súpis archívov začiatkom roka 1928. Dotazník obsahoval 15 otázok: názov a adresa archívu, založenie, rozšírenie, reorganizácia archívu, umiestnenie archívu, počet miestností, poistenie, jeho majiteľ, nadriadený úrad, výdavky na vybavenie a platy v rokoch 1927 - 1928, subvencie, prístupnosť, archívne fondy, zbierky, príručná knižnica, interné predpisy, publikácie vydané archívom, literatúra o ňom, vnútorné usporiadanie, zamestnanci, iné údaje.

Václav Chaloupecký mal tieto formuláre nechať preložiť do slovenčiny, vytlačiť a distribuovať verejným, súkromným a cirkevným archívom na Slovensku. Ich počet dosahoval v tomto období 49, kam boli poslané tieto dotazníky. Termín ich doručenia bol 20. marec roku 1928. Inšpektor poslal tieto otázky väčšiemu počtu archívov, ako bolo pôvodne plánované. Spôsobilo to, že termín sa mal posunúť na marec roku 1929, ale celú akciu sa nepodarilo skončiť ani do roku 1935 14. Novým medzníkom v dejinách archívov na Slovensku sa stal vznik Československej republiky v roku 1918, kedy sa Slovensko vyčlenilo z bývalého Uhorska a ako súčasť spoločného štátu s českými krajinami získalo svoje jasne vymedzené územie. Na Slovensku sa nachádzalo 16 žúp, ktoré fungovali v prechodnom období ešte do roku 1922: Bratislavská, Nitrianska, Tekovská, Komárňanská, Trenčianska, Liptovská, Oravská, Turčianska, Novohradská, Gemersko-malohontská, Hontianska, Zvolenská, Spišská, Šarišská, Zemplínska a Abovsko-turnianska. Ich archívy ostali na území Slovenska a stali za jedným zo základných fondov neskorších štátnych regionálnych archívov. Organizačne patrili archívy a knižnice pod Ministerstvo školstva a národnej osvety, pričom na Slovensku ich riadil Inšpektorát archívov a knižníc. Župné archívy ostali na pôvodných miestach uloženia a neboli prístupné na štúdium. Okrem župných archívov tu fungovali aj mestské archívy Košíc, Bratislavy, Kremnice, Levoče, Prešova, Banskej Štiavnice, Trnavy, Banskej Bystrice. Jednotná archívna sústava sa v I. ČSR nevytvorila, pretože sa viedli kompetenčné spory medzi ministerstvami školstva a osvety a vnútra o riadiace kompetencie nad archívmi. V Prahe bola v roku 1919 založená Štátna archívna škola, ktorá vychovala prvých profesionálnych archivárov aj na Slovensku. Boli nimi Alexander Húščava, Mária Opočenská - Jeršová a Daniel Rapant.

Prvý centrálny archív vznikol ešte v bývalom Uhorskom kráľovstve ako Krajinský archív v roku 1756 z rozhodnutia stavovského snemu. Existoval až do roku 1848 a podliehal palatínovi, alebo v prípade neobsadenia tohoto úradu krajinskému sudcovi. Sídlil v Bratislave v budove Dolnej komory Uhorského snemu (dnes sídlo Univerzitnej knižnice). Jeho nástupcom na území Slovenska bol od roku 1928 Krajinský archív, ktorý vznikol výnosom Prezídia Krajinského úradu č. 19355/prez. zo dňa 28.9. 1928. Pod jeho správu patrili archívy bývalých žúp, registratúra zaniknutých slovenských oddelení pražských ministerstiev a Ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a registratúra Krajinského úradu. Išlo o nové rozdelenie Československej republiky na krajiny, pričom na Slovensku tento krok znamenal zánik šiestich veľkých žúp, ktoré vznikli v roku 1923. Na jeho čele stál Daniel Rapant. Zrušenie župného zriadenia v roku 1928 a jeho nahradenie krajinským prinieslo určitú zmenu v organizácii archívnictva na Slovensku. Výnosom prezídia Krajinského úradu v Bratislave č. 19355 zo dňa 28. 9. roku 1928 sa vytvoril Krajinský archív so sídlom v Bratislave. Tento predchodca dnešného Slovenského národného archívu mal na starosti všetky bývalé župné archívy, ktoré ostali na pôvodných miestach uloženia, ďalej to bola registratúry zrušeného Ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a Krajinského úradu. Priestorové a personálne problémy nedovolili tomuto archívu plne vykonávať jeho kompetencie až do jeho zániku 31. decembra roku 1939. Priamo spravoval len archívy Bratislavskej a Komárňanskej župy. Jeho nástupcom bol Archív Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v rokoch 1940 - 1945, ktorý rovnako ako jeho predchodca, sídlil v bývalom župnom dome v Bratislave 15. Kontroloval 2 župné archívy, ostatných 9 bolo v právomoci okresných úradov. Mestské a súkromné archívy patrili pod Štátny inšpektorát archívov a knižníc pri Ministerstve školstva. Archívy katolíckej cirkvi mali svoj vlastný inšpektorát. Vládny návrh zákona o Štátnom archíve nebol schválený 16.

Archív Povereníctva vnútra, ktorý ho nahradil od roku 1945, spravoval archív Bratislavskej župy, registratúry Ministra s plnou mocou pre správu Slovenska 1918 - 1928, Krajinského úradu 1928 - 1939, Ministerstva vnútra 1939 - 1945 a niektoré rodové archívy. Pálffyovské archívy boli sústredené v roku 1945 na hrade Červený Kameň, odkiaľ ich prevzal v neusporiadanom stave Pôdohospodársky archív v roku 1951 ako registratúry. Tu sa zrekonštruovalo usporiadanie podľa Ústredného archívu Pálffyovcov. Išlo o archívy panstiev Bojnice, Svätý Jur a Pezinok, Malacky, Devín, Červený Kameň a Bratislava 17. Záchranná akcia Povereníctva školstva a Povereníctva vnútra s cieľom zachovať konfiškované archívy ako súčasť historického mobiliára kaštieľov a veľkostatkov v roku 1945 zabezpečila prevoz archívu česneckej vetvy Esterházyovcov do Archívu Povereníctva vnútra a v roku 1950 do Pôdohospodárskeho archívu 18. Archív čeklískej vetvy rodu sa rovnako v roku 1945 dostal do Archívu Povereníctva vnútra a v roku 1950 ho dostal Pôdohospodársky archív 19. V roku 1945 sa podarilo zachrániť aj väčšinu Ústredného archívu Erdődyovcov 20.

Pôdohospodársky archív, ktorý mal najväčšiu zásluhu na záchrane a usporiadaní archívov bývalých šľachtických rodov a veľkostatkov, vznikol v rokoch 1947 - 1948. Jeho založenie súviselo s revíziou prvej pozemkovej reformy a s konfiškáciou pôdy bývalých veľkostatkov. V objektoch týchto konfiškátov sa nachádzali hospodárske a rodové archívy 21. Samotný Pôdohospodársky archív bol zriadený uznesením Zboru povereníkov č. 13016/1948-I zo dňa 6. mája roku 1948. Vyhláškou č. 718/1948 bol uverejnený v Úradnom vestníku Organizačný poriadok tejto inštitúcie. Nadriadeným orgánom bolo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, sekcia B. Archívy a registratúry, ktoré spadali pod tento archív: Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, Povereníctva lesov a drevárskeho priemyslu, Hlavnej správy Ministerstva štátnych majetkov pre Slovensko, bývalých riaditeľstiev Štátnych lesov a Štátnych majetkov, ako súčasti Československých štátnych lesov písomnosti bývalých veľkostatkov z prvej pozemkovej reformy 1919 - 1938, komposesorátov včlenených do štátnych lesov, skonfiškovaných majetkov podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. Slovenskej národnej rady (SNR) v znení vyhlášky č. 1/1948 Sb. n. SNR, majetkov prevzatých podľa zákona o novej pozemkovej reforme č. 142/1947 Sb. n. SNR, majetkov prevzatých do správy štátu podľa zákona č. 46/1948 Sb. z. a n. o novej pozemkovej reforme. V prvých rokoch fungovania archívu museli jeho pracovníci najmä zbierať a zaistiť registratúry a archívy z konfiškátov, aby sa tak zabránilo ich zničeniu. Preberali sa postupne archívne dokumenty úradov I. pozemkovej reformy, ako aj písomnosti Jednotných roľníckych družstiev a registratúry bývalých riaditeľstiev Štátnych lesov a Štátnych majetkov.

V čase vzniku archívu bolo na Slovensku skonfiškovaných asi 450 hradov, zámkov a kaštieľov. Východiskom pre prehliadky archívov pracovníkmi Pôdohospodárskeho archívu boli správy Zemědělského archivu z polovice 30. rokov o prehliadkach veľkostatkov, ako aj hlásenia okresných a miestnych národných výborov o stave konfiškovaných registratúr. Inšpekcie mali zabrániť zničeniu týchto kultúrnych pamiatok písomného charakteru 22. Pôdohospodársky archív sústredil vo svojich pobočkách od roku 1948 do roku 1956 12680 bežných metrov archívneho materiálu. Mal ústredie v Bratislave, pobočky v Trenčíne, v Bojniciach, v Radvani nad Hronom, v Rimavskej Sobote, v Humennom, v Košiciach, a ďalej archívne strediská na hrade Červený Kameň, na Oravskom hrade, v Liptovskom Hrádku, v Archíve Slovenského národného múzea v Martine, v Jasove, v Levoči, na Krásnej Hôrke, v Betliari, v Hodkovciach 23.

Július Barták ako riaditeľ sa zaslúžil o jeho organizáciu podľa vzoru Zemědelského archívu ako vedeckého ústavu pre archívy šľachty a veľkostatkov kvôli ich ohrozeniu po konfiškácii, lebo sa o písomnosti nikto nestaral 24. Pôsobili tu Richard Marsina, František Sedlák, Ctibor Matulay, Albert Stránsky a Mária Opočenská - Jeršová ako vedeckí archivári. Riaditeľ Július Barták bol tiež vedeckou silou a menoval ho povereník 25. Pôdohospodársky archív zanikol podľa vládneho nariadenia č. 29/1954 zo 7. 5. 1954 o archívnictve s platnosťou od 31. 12. 1955. Archívne fondy z ústredia prešli do Štátneho slovenského ústredného archívu (dnes Slovenský národný archív). Pobočky splynuli so štátnymi archívmi podľa krajov (dnes štátne regionálne archívy) 26.

Pôdohospodársky archív vykonal so šiestimi pobočkami do svojho zlúčenia so Štátnym slovenským ústredným archívom v roku 1956 veľa pozitívneho pri spracovaní písomností konfiškovaných bývalých šľachtických veľkostatkov a lesných správ. V roku 1950 vznikol v Banskej Štiavnici Ústredný banský archív (dnes Štátny ústredný banský archív) 27. Dvadsiateho mája roku 1952 vznikol na základe uznesenia Zboru povereníkov centrálny archív na Slovensku ako Slovenský ústredný archív. Od 1. októbra roku 1954 podľa vládneho nariadenia č. 29/1954 sa premenoval na Štátny slovenský ústredný archív. Od roku 1991 je jeho názov Slovenský národný archív. Postupne pre vzal fondy hodnoverných miest Leles, Jasov a Bratislavskej kapituly v roku 1958 a v rokoch 1960 až 1963 prevzal registratúry zaniknutých povereníctiev 28.

Archívnictvo patrilo od roku 1949 do kompetencie krajských národných výborov, ktoré sa vytvorili v šiestich krajoch na Slovensku v roku 1949. Krajské archívy riadili aj archívnictvo v okresoch, mestách a obciach, aj rovnaký počet krajských archívov, ktoré fungovali do roku 1954, kedy ich postupne nahradili štátne archívy. Vznikli v Bratislavskom kraji so sídlom v Bratislave a s pobočkou v Trenčíne, V Nitrianskom kraji v Bojniciach, v Žilinskom kraji v Bytči s pobočkou v Liptovskom Mikuláši, V Banskobystrickom kraji v Radvani nad Hronom s pobočkou v Rimavskej Sobote, V Košickom kraji v Košiciach s pobočkou v Levoči a v Prešovskom kraji v Prešove 29. Tieto archívy fungovali v tejto podobe až do roku 1960, kedy vznikli tri regionálne štátne archívy v Bratislave s pobočkou v Nitre, v Banskej Bystrici s pobočkou v Bytči a v Košiciach s pobočkami v Levoči a v Prešove. Existovali na území krajov Západoslovenského, Východoslovenského a Stredoslovenského. V rokoch 1945 až 1960 fungovali na Slovensku ešte aj mestské archívy a archívy okresných národných výborov.

Slovenská archívna komisia vznikla v roku 1951 ako riadiaci orgán archívnictva na Slovensku a pôsobila v rokoch 1951 až 1954. Jej hlavnou zásluhou bolo založenie Slovenského ústredného archívu ako centrálnej inštitúcie tohto typu na území Slovenska v roku 1952. Kompetencie tejto komisie mali za cieľ vytvoriť podmienky pre pripravovaný jednotný systém archívnictva na Slovensku ako súčasti systému v Československej republike, budovanie krajských archívov, archívov národných výborov, podnikových archívov, prípravu právneho predpisu o archívnictve, sprístupňovanie archívnych dokumentov a spracovanie archívnych fondov 30. Slovenská archívna správa riadila ako súčasť Povereníctva vnútra vznikla 1. júla 1954 na základe vládneho nariadenia č. 29/1954 Zb. o archívnictve archívnictvo na Slovensku do roku 1960. Archívna správa Ministerstva vnútra ČSR vznikla ešte 1. novembra 1953 ako riadiaci orgán archívnictva na území celej republiky. Riadiacim orgánom archívnictva na Slovensku sa stala od roku 1954 Rok 1960 znamenal zánik Zboru povereníkov, a preto do roku 1968 bola Slovenská archívna správa podriadená podpredsedovi Slovenskej národnej rady. Obdobie rokov 1969 až do súčasnosti znamenalo prechod Slovenskej archívnej správy cez Archívnu správu Ministerstva vnútra SSR až po Odbor archívnictva a spisovej služby Sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra SR. Dnešný názov odboru znie Odbor archívov a registratúr MV SR 31.

Významnú úlohu pri budovaní systému štátnych archívov na Slovensku zohrala Vedecká archívna rada, ktorá vznikla ako poradný orgán Povereníctva vnútra pre vedecké a odborné otázky archívnictva 1. apríla roku 1955. Tento orgán funguje dodnes ako poradný orgán ministra vnútra SR pre archívnictvo. Jeho predsedom je profesor Richard Marsina, ktorý je jeho členom od jeho vzniku ešte ako pracovník Pôdohospodárskeho archívu. Jeho najvýznamnejšími členmi boli doktor Michal Kušík, dlhoročný riaditeľ Štátneho slovenského ústredného archívu a zakladateľ archívnej vedy na Slovensku a profesor Alexander Húščava, dlhoročný vedecký garant vysokoškolského štúdia archívnictva na Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave 32.

Okresné archívy, ktoré v období rokov 1951 až 1960 boli archívmi okresných národných výborov ako súčasť III. referátu pre veci vnútorné, kam patrilo kompetenčne aj archívnictvo na úrovni príslušného okresu. Tieto archívy riadili mestské a podnikové archívy na území okresu a kontrolovali spisovú službu na miestnych národných výboroch 33. V roku 1960 sa zlučovaním menších okresov do väčších zlúčilo aj viacero okresných a mestských archívov do veľkých štátnych okresných archívov. Ich metodické riadenie prešlo od roku 1966 na štátne archívy zrušením archívnych oddelení krajských správ Zboru národnej bezpečnosti. V roku 1969 existovalo na Slovensku 7 oblastných archívov v Bratislave, Nitre, Bytči, Banskej Bystrici, Košiciach, Prešove a v Levoči 34. Ďalej to bolo 34 okresných archívov, jeden oblastný archív v Šali pre okresy Galanta a Dunajská Streda a dva mestské archívy v Košiciach a v Bratislave, pričom košický bol zriadený od roku 1966 ako okresný 35.

Archívnictvo na Slovensku sa v rokoch 1918 až 1954 vyvinulo z pôvodnej siete župných, mestských, šľachtických archívov na systém štátnej archívnej siete, ktorá spravuje, sprístupňuje a ochraňuje dokumenty, ktorých základom boli registratúry bývalých veľkostatkov veľkých šľachtických rodov. Zmenou vlastníckych vzťahov v I. a v II. pozemkovej reforme sa pôvodcovia archívov zmenili na štát, ale paradoxne práve tento fakt umožnil ich sprístupnenie na vedecký výskum k dejinám územia Slovenska od 15. do 20. storočia.

Zákon o archívnictve č. 149/1975 Zb. definoval okresné archívy ako štátne okresné archívy v jednotnej archívnej sústave na Slovensku. Ich počet bol 35. Archív mesta Bratislavy sa stal do roku 1977 štátnym oblastným archívom, kedy bol preradený ako ústav pod Národný výbor hl.m. SSR Bratislavy. Archív mesta Košice sa stal zariadením Mestského národného výboru v Košiciach 36.

Najvýznamnejším špecializovaným archívom je Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine, ktorý nadväzuje na Maticu slovenskú a jej zberateľskú činnosť od roku 1863 po 1875, kedy bola zakázaná. Nadväzovala na ňu činnosť Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine na čele s Andrejom Kmeťom, ktorú možno považovať za akýsi prvý verejný archív na území Slovenska, ktorý po obnovení Matice v roku 1919 spolu s ňou vykonával zbierkovú činnosť v oblasti literárnych, hudobných obrazových, zvukových a fotografických dokumentov k dejinám národného života Slovákov.

Do roku 1954 ukladali tieto písomnosti v Literárnohistorickom odbore Matice Slovenskej a v Národnej knižnici Matice slovenskej. Zákonom SNR č. 4/1954 o Matici slovenskej sa Literárny archív stal samostatným oddelením v jej štruktúre. Od roku 1982 mal názov Archív literatúry a umenia a od roku 2000 na základe zákona o knižniciach sa vyčlenil z Matice slovenskej a stal sa súčasťou Slovenskej národnej knižnice. Medzi najstaršie archívy patrí aj Archív mincovne v Kremnici, ktorý vznikol v roku 1752 37. Na Slovensku pôsobí celkovo 24 špecializovaných verejných archívov.

Významným archívom je aj Archív Slovenského národného múzea, ktorého počiatky sa spájajú s Muzeálnou slovenskou spoločnosťou v Martine, s Maticou slovenskou a so Slovenským národným domom, postaveným v roku 1907 v Martine. Jej zakladateľom bol Andrej Kmeť, ktorý si pri budovaní zbierok pozval na pomoc ako experta pre oblasť histórie aj Pavla Križku. Sprístupňovaním zbierok od roku 1908 sa začal proces, ktorý uzavrel vznik Slovenského národného múzea. Archív tvoril jeho integrálnu súčasť už od začiatku 38. V roku 1929 tu začala na pozícii archivárky pracovať absolventka Štátnej archívnej školy v Prahe Mária Opočenská-Jeršová, ktorá sa stala priekopníčkou slovenského archívnictva. V Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydávala prílohu Slovenský diplomatár v rokoch 1931 až 1936 a v roku 1938 vydala prvý diel Inventára Archívu SNM v Martine. Druhý diel vyšiel v roku 1953 39. V roku 1957 bolo rozhodnuté o delimitácii väčšiny fondov z Archívu SNM do Štátneho slovenského ústredného archívu v Bratislave. Uskutočnila sa na prelome rokov 1959 a 1960.

Prijatie zákona č. 395/2002 Zb. z. o archívoch a registratúrach znamenalo začlenenie 40 štátnych okresných archívov ako pobočiek do 7 štátnych archívov s regionálnou územnou pôsobnosťou v Bratislave, Ivanke pri Nitre, Bytči, Banskej Bystrici, Levoči, Košiciach a v Prešove. K verejným archívom patrili štátne ústredné archívy teda Slovenský národný archív v Bratislave a Štátny ústredný banský archív v Banskej Štiavnici a štátne archívy s regionálnou územnou pôsobnosťou, archívy štátnych orgánov, štátnych rozpočtových organizácií, štátnych príspevkových organizácií, mestské archívy a archívy samosprávnych krajov, archívy právnických osôb zriadených zákonom, ako aj archívy právnických osôb a archívy fyzických osôb, ktoré sú orgánmi verejnej správy. K súkromným archívom patria archívy právnických osôb a archívy fyzických osôb. Jediným mestským archívom bol Archív mesta Košíc. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je riadiacim orgánom na úseku archívnictva podľa tohto zákona.

K ďalšej dôležitej zmene došlo v roku 2015, kedy bola prijatá novelizácia zákona o archívoch a registratúrach zákonom č. 266/2015 Z. z. 40, podľa ktorého vznikli nové štátne archívy s regionálnou územnou pôsobnosťou v Trnave a Trenčíne, Štátny ústredný banský archív v Banskej Štiavnici sa stal ako Slovenský banský archív súčasťou Slovenského národného archívu v Bratislave. Vznikol tak jeden centrálny archív v Slovenskej republike. Štátny archív v Levoči sa zlúčil ako Spišský archív so Štátnym archívom v Prešove. Štátny archív v Bytči sa premenoval na Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči. Archív mesta Bratislavy sa stal mestským archívom vo vlastníctve hlavného mesta SR Bratislavy. Zrušili sa pobočky štátnych archívov v Nitre, Banskej Bystrici, Levoči, Prešove, Žiline a Trenčíne. Ostatné pobočky štátnych archívov sa premenovali na pracoviská. Vyhláškou k tomuto zákonu je vyhláška č. 628/2002 Z. z. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov 41.

Archívy v Slovenskej republike tvoria pevnú súčasť kultúrneho a vedeckého dedičstva, pretože uchovávajú významné dokumenty k dejinám Slovenska a Slovákov. Zaslúžia si ochranu a našu úctu ako pamäť národa v zrkadle vekov.

1 VALACH, Július. Archívy a archivári vo fondoch Štátneho archívu v Banskej Bystrici. In: Knižnica, roč. 6, č. 5-6, 2005, s. 49. Dostupné na: https://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2005/maj_jun/48.pdf

2 ŽIFČÁK, František. O archivároch Spišskej stolice do polovice 19. storočia. In: Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR - odbor archívov a registratúr, 2008, s. 32-33. Gbel [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-01-23]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/gbel.

3 RÁKOŠ, Elo.Teória archívneho fondu III. Historické aspekty archívneho fondu. In: Slovenská archivistika, 1996, roč. 31, č. 1, s. 10.

4 RÁKOŠ, ref. 3, s. 10.

5 RÁKOŠ, ref. 3, s. 11.

6 FUKASOVÁ, Daniela.: Pôdohospodársky archív a jeho zástoj v dejinách slovenského archívnictva. In: Dejiny - internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, 2012, č. 1, s. 49. Dostupné na internete: https://dejiny.unipo.sk/PDF/ Dejiny_1_2012.pdf.

7 BABIČKA, Václav. Slovenské archivnictví v letech 1919 - 1939 z pohledu Ministerstva školství a národní osvěty v Praze. In: Slovenská archivistika, roč. 40, 2005, č. 2, s. 11-12.

8 OROSOVÁ, Martina. Štátny inšpektorát archívov a knižníc na Slovensku v rokoch 1919 - 1939. In: Dejiny - internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, 2012, č. 1, s. 38 - 39. Dostupné na internete: https://dejiny.unipo.sk/PDF/Dejiny_1_2012. pdf.

9 BABIČKA, ref., 9, s. 8.

10 OROSOVÁ, ref. 10, s. 33.

11 OROSOVÁ, ref. 10, s. 32

12 BABIČKA, ref. 9, s. 12.

13 BABIČKA, ref. 9, s. 13 - 14.

14 BABIČKA, ref. 9, s. 14.

15 FUKASOVÁ, Daniela. Pôdohospodársky archív a jeho miesto v organizácii slovenského archívnictva. In: Slovenská archivistika, roč. 43, 2008, č. 1, s. 36. Tiež: VRABCOVÁ, Eva. Slovenský národný archív a jeho osobnosti. In:RAGAČOVÁ, Júlia. Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR - odbor archívov a registratúr, 2008, s. 20.

16 FUKASOVÁ, ref. 17, s. 37.

17 SEDLÁK, František (Ed.). Štátny slovenský ústredný archív v Bratislave. Sprievodca po archívnych fondoch I. Oddelenie feudalizmu. Bratislava 1964, s. 47.

18 SEDLÁK, ref. 19, s. 57.

19 SEDLÁK, ref. 19, s. 67.

20 SEDLÁK, ref. 19, s. 37.

21 FUKASOVÁ, ref. 17, s. 38.

22 FUKASOVÁ, ref. 17, s. 55.

23 FUKASOVÁ, ref. 17, s. 40-41.

24 BIELIK, František (Ed.). Štátny slovenský ústredný archív v Bratislave. Sprievodca po archívnych fondoch II. Oddelenie kapitalizmu. Bratislava 1965, s. 295.

25 FUKASOVÁ, ref. 17, s. 52-53.

26 FUKASOVÁ, ref. 17, s. 60-61,

27 HAUTOVÁ, Júlia: Historický vývoj štátnych archívov na Slovensku. In: RAGAČOVÁ, Júlia. Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR - odbor archívov a registratúr, 2008, s. 16.

28 VRABCOVÁ, ref. 7, s. 21.

29 PIVOLUSKA, J.: Slovenská archívna správa a prvé roky činnosti štátnych archívov na Slovensku I. In: Slovenská archivistika,1989, roč. 24, č. 1, s. 43.

30 KARTOUS, Peter. Dejiny archívnej správy na Slovensku. In: RAGAČOVÁ, Júlia. Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR - odbor archívov a registratúr, 2008, s. 7.

31 KARTOUS, ref. 6, s. 9.

32 KARTOUS, ref. 6, s. 8

33MIŠOVIČ, Milan: Premeny štátnych okresných archívov. In: RAGAČOVÁ, Júlia. Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR - odbor archívov a registratúr, 2008, s. 90.

34 HAUTOVÁ, ref.8, s. 17.

35 MIŠOVIČ, ref.13, s. 93.

36 MIŠOVIČ, ref.13, s. 94.

37RAGAČOVÁ, Júlia: Z dejín špecializovaných verejných archívov na Slovensku. In: RAGAČOVÁ, Júlia. Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR - odbor archívov a registratúr, 2008, s. 120-121.

38 MACHAJDÍKOVÁ, Elena: PhDr. Mária Jeršová-Opočenská a Archív Slovenského národného múzea. In: RAGAČOVÁ, Júlia. Dejiny archívov na Slovensku. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR - odbor archívov a registratúr, 2008, s. 127-128.

39 MACHAJDÍKOVÁ, ref. 18, s. 129 a 131.

40 Zákon č. 395/2002 Z. z. Zákon o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov. Dostupné na internete: https://www.zakonypreludi.sk/zz/2002-395

41 Vyhláška č. 628/2002 Z. z. Vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov. Dostupné na internete: https://www.zakonypreludi.sk/zz/2002-628.