Cechy a ich artikuly v biskupskom meste Nitra
Remeselnícke cechy v biskupskom privilegovanom meste Nitra v 16. - 18. storočí.
Využitie archívnych dokumentov vo výučbe dejepisu na príklade cechov v Nitre
Stredoveké
centrá remeselnej výroby, teda slobodné kráľovské mestá ako
Bratislava, Trnava, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Košice,
Prešov, Levoča, Kežmarok a Bardejov, ostali síce najdôležitejšími
strediskami výroby remeselných produktov pre miestny a širší trh
v druhej polovici 16. storočia, ale výkon remesla sa presunul viac
do zemepanských mestečiek. Vzniklo asi päťdesiat nových centier
remeselnej výroby na území dnešného Slovenska od polovice 16. do
polovice 17. storočia. Tieto oppidá získali viaceré hospodárske
a legislatívne privilégiá. Zvýšil sa aj počet remeselníckych
cechov. Na konci prvej štvrtiny 16. storočia existovalo asi v 25
mestách na území dnešného Slovenska približne 65 až 70
cechových združení. Približne o 150 rokov neskôr tu pôsobilo
asi v 160 sídlach okolo 1000 cechov 1.
Cisár a kráľ Karol VI. (III.) a jeho reforma cechového systému v Uhorsku
Remeselnícke cechy tvorili vždy jednu z hlavných súčastí ekonomiky a spoločnosti slobodných kráľovských miest, zemepanských mestečiek (oppíd) a panstiev. Každé sídlo zásobovali svojimi výrobkami, ktoré predávali na týždenných trhoch a jarmokoch, alebo ich predávali priamo zákazníkom vo svojich dielňach. Táto práca si kladie za cieľ priblížiť zmeny v postavení a fungovaní remeselníckych záujmových združení, teda cechov v prvej štvrtine 18. storočia na príklade murárskeho cechu v Nitre, ktorý vznikol vydaním jeho cechových artikúl v roku 1724.
Územie dnešného Slovenska ako súčasť bývalého Uhorska bolo po skončení posledného stavovského povstania Františka II. Rákociho v roku 1711 spustošené a vydrancované. Obnova ekonomiky a spoločnosti musela byť spojená s mnohými reformami. Cisár a uhorský kráľ Karol VI. (III.) musel okrem riešenia zachovania nástupníctva Habsburgovcov v monarchii sfunkčniť a zmodernizovať uhorskej štátnej správy zriadením nových inštitúcií a zjednotením vydávania kráľovských listín iba panovníckym dvorom. Privilégiá pre svojich obyvateľov mohli vydávať slobodné kráľovské mestá a zemepáni pre svojich poddaných, najmä v privilegovaných mestečkách.
Najlepším príkladom vplyvu tohto problematického vydávania listín viacerými vydavateľmi bol cechový systém v bývalom Uhorsku, ktorý sa stal ale najmä vďaka veľkému počtu remeselníckych združení ešte z konca 17. storočia ťažkopádnym. Cisár a kráľ Leopold I. udelil veľkému počtu remeselníckych združení artikuly, kvôli čomu nebolo možné kontrolovať presnosť ich obsahu. Snahou jeho syna Karola sa stalo aj v tejto oblasti zavedenie poriadku stanovením jednotných pravidiel nielen pre vydávanie cechových poriadkov, ale aj reformou celého fungovania remeselných cechov v uhorských mestách, na panstvách a v stoliciach. Z uvedeného dôvodu sa panovnícky dvor snažil o zjednotenie vydávania cechových a iných privilégií cez Uhorskú kráľovskú kanceláriu.
Cechy predstavovali organizované spoločenstvá majstrov a tovarišov a ich dielní z jedného druhu remesla alebo obchodovania. Išlo o prvý stupeň samosprávy v mestách. Slúžili na podporu vlastných členov, chránili svoje dominantné postavenie v príslušnom výrobnom odvetví, kontrolovali výrobky a poskytované služby. Mestské rady udeľovali formou štatútov cechové poriadky (artikuly) týmto združeniam. Na čele cechu stál jeho členmi volený cechmajster. Jeho členovia museli dodržiavať kresťanské povinnosti. Cechy ako stavovské organizácie sa starali o hospodársku a sociálnu úroveň svojich členov a snažili sa o udržanie si postavenia na trhu. Nevystupovali ako politické orgány v opozícii voči mestskému patriciátu, ako to robili cechy v mestách v západnej Európe 2.
Cechový systém v bývalom Uhorsku sa stal vďaka veľkému počtu remeselníckych združení ešte z konca 17. storočia ťažkopádnym. Cisár a kráľ Leopold I. udelil veľkému počtu remeselníckych združení artikuly, kvôli čomu nebolo možné kontrolovať presnosť ich obsahu. Z uvedeného dôvodu sa panovnícky dvor snažil o zjednotenie vydávania cechových a iných privilégií do Uhorskej kráľovskej kancelárie. Situácia, ktorá nastala po skončení povstania Františka II. Rákociho v roku 1711, ukázala potrebu zmodernizovať fungovanie Uhorska ako štátu, pričom nový panovník Karol III. (VI.) sa cez panovnícky dvor postupne snažil viacerými spôsobmi centralizovať správu kráľovstva. Vydávanie cechových privilégií radami slobodných kráľovských miest a zemepánmi pre remeselnícke združenia sa stávalo počas vlády cisára a kráľa Karola VI.(III.) a jeho dcéry Márie Terézie prekážkou v snahe panovníckeho dvora o zavedenie systému do vydávania cechových artikúl ako súčasti snahy o jednotnú produkciu kráľovských listín len v kráľovskej kancelárii.
Uhorská kráľovská kancelária ostala aj na začiatku 18. storočia najvýznamnejším krajinským úradom, aj keď jej sídlom bola Viedeň. Podliehala priamo panovníkovi a Tajnej rade. V roku 1690 sa oddelila od Dvorskej kancelárie a stala sa samostatným úradom. Mnohé mandáty, ktoré z nej vychádzali, boli len prekladom dokumentov, ktoré vydal cisár a kráľ pre rakúske a české krajiny. Je členmi boli štyria uhorskí radcovia, ktorých menoval panovník a nachádzali sa priamo na dvore.
Inštitúcia úzko spolupracovala s Dvorskou a Uhorskou komorou vo veci vydávaných privilégií, donácií, konfirmácií, imunít, exempcií, dohôd, zmlúv, menovaní a poverení 3. Centralizačné úsilie Karola III. (VI.) znamenalo zvýšenie závislosti kancelárie na viedenských inštitúciach. Pripravovala podklady pre Tajnú radu alebo ministerskú konferenciu, ale napriek tomu sa stala spolu s Miestodržiteľskou radou najdôležitejším úradom pre správu Uhorska.4
Zákonný
článok č. 79/1715 obsahoval povinnosť sledovať tvorbu cien
cechov a výšku ich vstupných poplatkov. Texty vydávaných listín
sa do vlády Karola III. (VI.) nekontrolovali a obsahovali tak aj
vysoké vstupné poplatky, výsadné postavenie nemeckých
remeselníkov v cechoch, alebo iné uhorským zákonom odporujúce
pravidlá. Cieľom panovníckych reforiem sa stalo zavedenie poriadku
do fungovania cechových organizácií. Vysoké zápisné v
štatútoch sa považovalo za neprimerané, ale nachádzalo sa v
niektorých z nich, ktoré boli vydané v kancelárii Karola III.
(VI)., kedy sa ich text nekontroloval kvôli pretrvávajúcej praxi z
konca 17. storočia 5.
Uhorský snem prijal v roku 1723 Pragmatickú sankciu a kráľ Karol
III. (VI.) obnovil podľa českého vzoru činnosť miestodržiteľskej
rady.
Vytvoril Uhorskú kráľovskú miestodržiteľskú radu (Consilium Regium Locumtenentiale Hungaricum) so sídlom v Bratislave 6. Táto inštitúcia zastupovala panovníka v Uhorsku. Viedol ju uhorský palatín. Ak funkcia palatína obsadená nebola, stál na jej čele miestodržiteľ, ktorým bol po smrti palatína Mikuláša Pálffyho v roku 1732 František Štefan Lotrinský. Zástupcom mohli byť aj krajinský sudca a hlavný taverník. Najznámejším miestodržiteľom, ktorý tento post zastával od roku 1766 do roku 1780, bol zať Márie Terézie knieža Albrecht Sasko -Tešínsky, manžel jej dcéry Márie Kristíny. Jej členmi bolo 22 panovníkom menovaných radcov a inšpektor. Jej stále výbory a oddelenia riadili jednotlivé odvetvia uhorskej ekonomiky a spoločnosti. Išlo najprv o účtáreň a hospodársky výbor. Od roku 1724 pribudol základinový výbor. V roku 1759 sa rozšíril počet výborov o mýtny, zdravotný, výbor pre židovskú taxu, výbor pre skúmanie nobility, cirkevný výbor, výbor pokladnice duchovných a výbor spravujúci rábske biskupstvo 7.
Každý z výborov tvorilo 7 až 8 radcov a tajomník. Títo členovia výborov zasadali dva razy za týždeň. Učtáreň fungovala každodenne. Rada prešla v roku 1769 za vlády Márie Terézie ešte reformou, po ktorej ostali len štyri výbory: učtárenský, hospodársky (armáda, trhy, cesty a mosty, židovská taxa, obecné záležitosti), náboženský (pokladnica duchovných, študijné záležitosti, základiny) a urbársky (urbáre,sťažnosti poddaných, hlásenia stolíc).8 Miestodržiteľská rada vydávala aj vlastné nariadenia - intimáty, v ktorých sprostredkovala mestám a stoliciam, ako svojim podriadeným inštitúciám, inštrukcie panovníka; alebo im vydávala vlastné rozhodnutia. Tieto dokumenty boli vydávané často aj v tlačenej forme. Cieľom kráľovského dvora vo Viedni sa stalo postupné zavedenie vydávania všetkých privilégií len cez Uhorskú kráľovskú kanceláriu. Toto opatrenie sa dotklo aj cechových privilégií, ktoré vydávali ako svoje štatúty rady slobodných kráľovských miest a ako privilégiá zemepáni pre remeselníkov vo svojich mestečkách.
V snahe najprv preskúmať už vydané dokumenty Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada nariadila v roku 1730 slobodným kráľovským mestám a zemepánom zaslať hodnoverné odpisy všetkých cechových privilégií. Prvým opatrením, ktoré sa snažilo o zosúladenie pravidiel činnosti cechov v bývalom Uhorsku, bolo nariadenie z roku 1733 o povinnosti tovarišov mať pri vandrovke mimo Uhorska cestovný pas s platnosťou tri roky 9.
Pokus o zavedenie jednotných pravidiel pre cechy v Uhorsku za vlády cisárovnej Márie Terézie
Cisárovná a kráľovná Mária Terézia pokračovala v snahách jej otca Karola III. (VI.) o zjednotenie pravidiel vydávania cechových artikúl len kráľovskou kanceláriou a o jednotný systém fungovania remeselníckych združení v Uhorsku. Spišská komora ako finančný a hospodársky orgán poverila svojho úradníka Štefana Goszthonyiho, aby vypracoval pre panovníčku správu o stave cechov a ich činnosti v oblasti jej pôsobnosti. Sem patrili slobodné kráľovské mestá ako napr. Košice, Prešov, Bardejov, Sabinov a Levoča a stolice na severovýchode bývalého Uhorska ako napr. Spišská, Šarišská, Zemplínska, Abovská, Hajdu, Bihar, Szabolcs atď. Goszthonyi skontroloval v roku 1760 cechové privilégiá a výšku poplatkov pri vstupe do remeselníckeho bratstva vo obvode Spišskej komory. Jeho správa pre panovnícky dvor obsahovala návrh reformy vydávania cechových privilégií a jednotnej úpravy poplatkov a fungovania remeselníckych združení v krajine. Vychádzal zo zistení, že poplatok za vstup nového majstra do cechu stál uchádzača 38 až 96 zlatých spolu s inými poplatkami. Cechové štatúty vydávali rady slobodných kráľovských miest pre svojich mešťanov a zemepáni pre obyvateľov vlastných mestečiek (oppíd) za sumu 80 až niekoľko sto zlatých. Počet cechov, ktoré mali kráľovskou kanceláriou vydané artikuly, bol 40 zo 193 v dvoch slobodných kráľovských mestách a piatich stoliciach v pôsobnosti Spišskej komory 10.
Návrhy Gosztonyiho sa zamerali na odstránenie ťažkostí pri jednotnom fungovaní cechov, ale hlavne na vydávanie kráľovských privilégií len v panovníckej kancelárii. Všetky cechy, ktoré nemali kráľovské privilégium, sa mali zrušiť a ich doklady sa mali zhabať. Ich členovia by vykonávali remeslo už len rok, ak by im neboli dovtedy vydané nové artikuly. Mestá by už nevydávali žiadne privilégiá svojim a cudzím cechom formou štatútov. Remeselnícke bratstvá so staršími panovníckymi listinami sa mali venovať náboženskej výchove svojich členov. Výška poplatkov mala byť pre cechy za vydanie nových kráľovských privilégií len mierna. Synovia majstrov, vidiecki majstri a manželia dcéry majstra by platili len polovičné zápisné. Majstrovský výrobok by však museli zhotoviť. Suma výdavkov, ktorú mohol uchádzač o členstvo zaplatiť na slávnostnú hostinu pre cech, sa mohla pohybovať od 6 do 10 zlatých. Nesmel sa stanoviť limit na počet majstrov v cechu. Mestské rady mali kontrolovať činnosť cechov. Vstupné poplatky nesmeli presiahnuť 30 zlatých. Magistráty slobodných kráľovských miest a stolice mali určovať ceny remeselníckych výrobkov a trestať ich predražovanie 11. Panovníčka vydala dňa 6. februára roku 1761 na základe uvedeného návrhu dekrét o zjednotení pravidiel v cechoch v Uhorsku a zaslaní starých panovníckych privilégií na opravu a doplnenie do kráľovskej kancelárie vo Viedni 12.
Goszthonyiho poveril panovnícky dvor znovu v roku 1761, aby analyzoval cechové štatúty budínskych remeselníckych spoločenstiev. Táto jeho analýza poukázala na pozitíva a negatíva uhorského cechového systému a načrtla možné riešenia. Rímskokatolícke náboženstvo bolo štátnym náboženstvom. Cechová zástava každého cechu mala byť umiestnená vo farskom kostole a pod ňou sa povinne majstri, tovariši a učni museli zúčastniť procesie na sviatok Božieho tela (Corporis Christi) bez ohľadu na vierovyznanie a priniesť určené množstvo vosku. Členovia cechu sa museli raz za štvrťrok a na deň svojho patróna zúčastniť na omši 13.
Cechmajster by sa volil z troch kandidátov na výročnej schôdzi pri príležitosti vydania artikúl za prítomnosti zástupcu mestskej rady. Kandidovať mal aj odstupujúci cechmajster. Mali sa konať štvrťročné schôdze cechu spolu s omšou a prečítaním artikúl. Na týchto rokovaniach, ako aj na výročnej schôdzi vo sviatok patróna remeselného cechu, sa mali platiť ročné poplatky a riešiť vnútorné záležitosti. Tovariši nemali hlasovacie právo na schôdzi. Mimoriadna schôdza sa mohla zvolať na žiadosť majstra alebo tovariša po zaplatení určenej sumy. Ak sa stal v cechu s viacerými vierovyznaniami cechmajstrom nekatolík, tak kľúč od truhlice mal mať v držbe najstarší katolícky majster. 14
Učeň predložil pri prijímaní do učenia rodný list. Povinná doba učenia bola navrhnutá na tri roky. Ekonomická komisia Miestodržiteľskej rady rozhodla o rôznej dĺžke učenia podľa typu remesla. Majster sa musel k učňovi chovať slušne 15. Tovariš musel vandrovať dva až tri roky podľa druhu remesla a mal nárok na potvrdenie o práci od majstra, od ktorého odchádzal. Povolené malo byť aj zamestnávanie tovariša a učňa mladým majstrom. Kontrola výrobkov cudzincov na jarmokoch, voľné modré pondelky, povinné ručenie dvomi ručiteľmi za učňa, predkupné právo na trhoch pre členov cechu a povinnosť oženiť sa do roka po vstupe do cechu sa mali ako zbytočné požiadavky zrušiť 16.
Zákaz pôsobenia cudzích remeselníkov (fušeri), práva vdov a riešenie vzájomných sporov majstrov sa objavili v Gosztonyiho analýze ako tie, ktoré sa mali cechom ponechať1617. Tovariš mal pri uchádzaní sa o štatút majstra predložiť rodný a výučný list, zaplatiť 1 zlatý, odpracovať jeden rok u staršieho majstra a vyhotoviť majstrovský výrobok. Kvalitu tohto výrobku by kontrolovali zástupcovia cechu spolu s cechovým komisárom. Chyby na výrobku sa pokutovali 2 až 4 zlatými. Uchádzači, ktorí by túto skúšku nespravili, museli absolvovať ďalšiu vandrovku.
Vstupný poplatok 30 zlatých mohol uchádzač splatiť aj na dva razy. Suma na pohostenie nesmela prekročiť 6 až 10 zlatých podľa druhu remesla, počtu majstrov a významu a veľkosti konkrétneho mesta18. Synovia majstrov mali platiť len polovičnú výšku vstupného poplatku a polovicu sumy za slávnostný obed, ale inak nemohli mať úľavy od dĺžky učenia sa remeslu, vandrovky, ročnej služby u majstra a od vyhotovenia majstrovského výrobku. Manželia majstrovej dcéry a vdovy po členovi cechu sa mohli vykúpiť od povinnej ročnej služby u iného majstra pred vstupom do cechu.
Komisia na čele s grófom Pavlom Balašom, ktorá mala prehodnotiť obsah cechových štatútov v krajine, si osvojila tieto Goszthonyiho návrhy na základe analýzy budínskych cechových artikúl, ktoré sa stali pravidlom pre vydávanie cechových artikúl v Uhorskej kráľovskej kancelárii. Súčasne sa nimi riadil aj kráľovský dvor pri riešení problematiky cechov v Uhorsku. Snaha o úplné zrušenie starých cechových štatútov a cechov, ktoré ich nemali v podobe kráľovských privilégií dekrétmi sa nedala splniť, pretože ich počet v Uhorsku bol vysoký 19. Panovníčka zaviedla v roku 1766 inštitút cechových komisárov s právom veta na schôdzach. Títo komisári mali kontrolovať činnosť cechov. Zrušila sa tak autonómia cechov v prospech ich väčšej kontroly zo strany mestských rád a štátu 20. Tovariš musel dostať pri odchode od každého majstra potvrdenie o dobrom správaní, čo bolo podmienkou pred nástup k ďalšiemu majstrovi. Toto opatrenie platilo od roku 1766 21. Vstupné podmienky, ktoré museli splniť uchádzači o členstvo v cechoch, sa od roku 1770 zjednodušili v tom, že sa odbúrala jeho tovarišská ročná služba u staršieho majstra. Zápisné sa stanovilo na sumu 15 zlatých 22.
Nitra - biskupské privilegované mestečko. Mesto a biskup ako zemepána
v 16. až 18. storočí
Mesto Nitra sa skladalo období 16. a 17. storočia z viacerých častí. Tvorilo ju okrem hradu niekoľko častí: zemepanské mestečko Dolné mesto s privilégiom kráľovského mesta od kráľa Bela IV. z roku 1248 v majetku nitrianskeho biskupa od roku 1288, Horné mesto ako štvrť kanonikov, biskupských úradníkov a šľachty, Podhradie, prímestské štvrte s vlastnou samosprávou - Mostná ulica, osada Ďurková a Kapitulská ulica ako remeselnícka poddanská osada Nitrianskej kapituly. Tieto časti mesta Nitry sa zlúčili v roku 1848 a vzniklo mesto so zriadeným magistrátom 23. Mesto Nitra sa titulovalo v 16. a 17. storočí ako privilegované a slobodné mesto (libera civitas, libera ac privilegiata civitas) pre rozsah svojich výsad, čím sa máloktoré zemepanské mestečko na území dnešného Slovenska mohlo pochváliť. Okrem toho, že tu sídlila aj Nitrianska stolica a biskupstvo, mesto sa stalo významnou vojenskou pevnosťou na obrannej línii proti Osmanom 24.
Nitriansky biskup predstavoval okrem svojej cirkevnej funkcie aj župana Nitrianskej stolice a zemepanskú vrchnosť pre mesto Nitra. Stoličná správa a mestské orgány mesta Nitra sa na biskupa obracali v rôznych právnych a ekonomických záležitostiach. Predstavitelia stolice a mesta Nitry sa zúčastňovali zasadnutí panského súdu Nitrianskeho biskupstva. Biskupskí úradníci sa stali prísediacimi nitrianskeho mestského súdu 25.
Nitrianski mešťania sa museli brániť voči častému porušovaniu ich práv zo strany ich zemepána biskupa, úradníkov panstva a Nitrianskej kapituly. Mala im v tom pomôcť aj konfirmácia cisára a uhorského kráľa Ferdinanda II. z 5. mája roku 1632, ktorou potvrdil okrem privilégia cisára Ferdinanda I. z roku 1557 s odpisom tranzumptu Nitrianskej kapituly z roku 1554 s listinou kráľa Mateja Korvína z roku 1473 s textom základnej výsadnej listíny pre mesto Nitra od kráľa Belu IV. z roku 1248 aj dohodu medzi mestom Nitra a biskupom Jánom Telegdym (tzv. Telegdyho Konvencia) z roku 1632. Nitra sa podľa tohto dokumentu volala slobodné mesto (libera civitas). Toto slávnostné vyhotovenie privilégia sa našlo v znovuobjavenom nitrianskom mestskom archíve v Štátnom archíve v Nitre. 26
Biskup Ján Telegdy, ktorý sa neskôr stal aj titulárnym kaločským arcibiskupom, chcel ukončiť dlhotrvajúce spory Nitry a jej zemepána nitrianskeho biskupa, a preto dňa 23. apríla roku 1632 vydal svoju Konvenciu. V tejto dohode s obyvateľmi mesta im ponechal napr. príjem z mýta, polovicu príjmov z jarmokov, slobodný predaj a kúpu nehnuteľností, právo sťahovania sa a ďalšie práva kvôli ich porušovaniu jeho predchodcami a úradníkmi panstva. Povinnosťou sa stalo napr. platenie ročného cenzu 100 zlatých namiesto kosenia biskupských lúk a vozenia ľadu na hrad. Toto privilégium potvrdili aj cisári Ferdinand II. (5. máj roku 1632) a Ferdinand III. (4. máj roku 1637). Dokument tvoril základ právneho postavenia Nitry a jej obyvateľov až do zrušenia poddanstva v roku 1848. Obyvatelia mesta si bránili svoje práva proti biskupovi ako zemepánovi, pretože ich panstvo porušovalo 27.
Nitrania chceli u panovníka dosiahnuť, aby ich mesto povýšil na slobodné kráľovské mesto. Práva Dolného mesta ako zemepanského mestečka podľa Telegdyho Konvencie potvrdil kráľovský súd v spore Nitry a biskupa Imricha Esterházyho v roku 1763. Rozsudok však potvrdil aj zemepanskú právomoc nitrianskeho biskupa nad Dolným mestom. Horné mesto sa s privilegovaným mestečkom nespojilo, pretože tamojšia šľachta a Nitrianska kapitula s podporou Nitrianskej stolice odmietala opakovane takéto snahy 28.
Horné a Dolné mesto volili spoločného richtára, pričom každý mešťan a šľachtic, kto bol do tohto úradu zvolený, musel túto voľbu pod hrozbou prísneho trestu prijať. Horné mesto obývali kanonici Nitrianskej kapituly, biskupskí úradníci a šľachta. Šľachtici odmietali odvádzať daň za nehnuteľnosť, za výkon remesla, ako aj ubytovať cisárskych vojakov. Podporovala ich aj Nitrianska stolica. Rada Dolného mesta a biskupstvo viedli s týmito obyvateľmi Nitry časté spory a tieto poplatky vymáhali. Horné mesto sa oddelilo od Dolného mesta v priebehu 17. storočia 29.
Nitriansky richtár predsedal mestskej rade a mestskému súdu a reprezentoval mesto navonok. Vyberal si dvoch zástupcov spomedzi senátorov. Podliehali mu aj senátori, notár, mestský kapitán, dvaja jarmoční richtári, hôrny richtár, sirotský správca a komorník. Viedol Nitranov v zápase za ich práva ako obyvateľov Dolného mesta proti ich častému porušovaniu zo strany biskupa ako zemepána. Obyvateľstvo Nitry tvorili okrem mešťanov z Dolného mesta aj šľachtici z Horného mesta. Richtár sa volil na jeden rok z jednej časti Nitry, a potom z druhej kvôli prípadným sporom týchto dvoch skupín obyvateľstva 30.
Biskup a jeho úradníci zasahovali častejšie od 16. storočia do práv mešťanov Nitry, ktoré ich oslobodzovali od viacerých poddanských povinností. Išlo aj o kontrolu volieb do mestských orgánov a správy majetku mesta. Richtára volili zo štyroch kandidátov členovia volenej obce až do druhej polovice 18. storočia, odkedy toto právo prešlo do kompetencie biskupa. Richtárov dom bol miestom zasadnutí mestskej rady až do prvej polovice 18. storočia, kedy v Nitre postavili radnicu 31.
Mešťania z Dolného a Horného mesta si volili spomedzi seba členov vonkajšej a užšej mestskej rady 24. apríla, na deň svätého Juraja. Mestské orgány sa volili každý rok. Vonkajšia alebo širšia rada mesta Nitry zastupovala štyri mestské desiatkové obvody Dolného mesta. Predstavovala volenú obec Nitry. Jej členmi boli mešťania, bohatí remeselníci a šľachtici s priznanými meštianskymi právami. Táto obec zastupovala mesto navonok a volila richtára a ostatných funkcionárov mesta. Mohla mať 48 členov v 16. a 17. storočí tak, ako v nasledujúcom období. Z nej si nitrianski mešťania vyberali 25 členov vonkajšej rady (senát). Spomedzi nich si obyvatelia Nitry zvolili richtára a 12 senátorov 32.
Od druhej polovice 18. storočia kvôli mocenskej rovnováhe si 13 členov užšej alebo vlastnej mestskej rady vyberal nitriansky biskup ako zemepán. Biskup vybral aj štyroch kandidátov na richtára. Členovia mestskej rady potom zvolili richtára, ktorého potvrdil zemepán. Kapitána, notára a ostatných funkcionárov volili členovia užšej mestskej rady sami. Ako bol richtár z Dolného mesta, tak kapitána zvolili z Horného mesta, a naopak. Užšia mestská rada, alebo senát, zasadala raz do týždňa, a to za účasti všetkých nitrianskych mešťanov. Biskupa zastupoval na voľbách najčastejšie prefekt panstva 33.
Voľba vnútornej a vonkajšej rady Dolného mesta Nitry, ktorá sa uskutočnila 24. apríla roku 1763, sa konala tak, že odchádzajúci senát navrhol 48 členov volenej obce. Z nich si vybrali Nitrania 25 členov širšej rady zo štyroch štvrtí, pričom z nich 13 vybral biskup do senátu. Nasledoval výber 4 kandidátov na richtára spomedzi týchto senátorov, z ktorých si zemepán vybral nitrianskeho richtára. Smrťou biskupa Gustíniho (1764-1777), ktorý bol zároveň ako posledný aj nitrianskym županom, sa tento spôsob volieb do orgánov mesta Nitra prestal používať 34. Mestská, alebo užšia, rada zasadala raz za týždeň. Od roku 1771 sa jej schôdze konali len za prítomnosti vonkajšej mestskej rady. Nemci si síce nárokovali na časť senátorských kresiel, a aby sa rokovalo v nemeckom jazyku, ale od roku 1771 sa nakoniec používal na zasadnutiach rady maďarský jazyk na návrh biskupstva namiesto latinčiny 35.
Mestský súd, ktorý tvorili richtár a dvaja senátori, súdil menej závažné trestné činy a priestupky obyvateľov mesta, ako napr. urážka na cti, ublíženie na zdraví a pod., ako aj civilné a majetkové spory a testamenty. Trestalo sa finančnými sankciami, palicovaním, verejnou potupou na pranieri a skonfiškovaním majetku. Zasadnutí súdu sa zúčastňoval kastelán Nitrianskeho hradu ako zástupca biskupa, ako aj slúžny Nitrianskej stolice. Mesto Nitra zastupoval aj jeho právny zástupca 36.
Násilné trestné delikty súdil zemepanský súd, ktorý bol aj odvolacou inštitúciou voči rozsudkom nitrianskeho mestského súdu. Panská stolica súdila na Nitrianskom hrade, kde bolo aj stoličné väzenie. Okrem zástupcov biskupa ako zemepána boli členmi tribunálu aj zástupcovia stolice a mesta Nitra. Tento súd smel udeliť aj najvyšší trest. Vybrané vážne trestné činy súdil aj stoličný súd 37.
Nitra mala ako každé privilegované mestské sídlo právo konania trhov a jarmokov. Tamojší remeselníci predávali svoje výrobky na týždenných trhoch a výročných trhoch - jarmokoch na námestí pri farskom kostole svätého Jakuba. Predávali sa tu aj poľnohospodárske produkty. Trhy a jarmoky s ponukou remeselníckych produktov sa konali na tomto námestí aj po roku 1788, keď mesto presunulo odtiaľ dobytčie trhy za Tureckú bránu. Remeselnícke výročné jarmoky sa konali v termínoch: mesiac pred Veľkou Nocou, na Zelený Štvrtok, na sviatok svätého Urbana pápeža (25.5.), na sviatok Navštívenia Panny Márie (2.7.) a Nanebovstúpenia Panny Márie (15.8.), na sviatky svätého Lukáša Evanjelistu (18.10.), svätého Tomáša apoštola (21.12.) a svätého Pavla prvého pustovníka (10.1.). Trhy a jarmoky predstavovali nielen spoločenskú udalosť v živote obyvateľov mesta Nitra a okolia, ale z nich získavali tamojší richtár a mestská rada a ich zemepanská vrchnosť, teda nitrianske biskupstvo, významný zdroj príjmov v podobe trhových poplatkov 38.
Biskupské
mesto Nitra a jeho remeselníci.
Cechové spoločenstvá v meste v ranom novoveku
Historici, ktorí sa zaoberali dejinami Nitry, zahrnuli do svojich publikácií aj cechovú problematiku. Sú v nich uvedené jednotlivé druhy remesiel aj s rokmi, kedy ich cechovým združeniam vydali artikuly ako základné pravidlá výkonu príslušného remesla na území biskupského výsadného mestečka Nitry a Nitrianskej stolice. Ide o diela Antona Špiesza, Juraja Fojtíka, Mariána R. Zemeneho, Ivana Mrvu a Petra Keresteša. Jednotlivé cechové artikuly nitrianskych cechov neboli publikované v plnom znení ako dôležitý prameň pre poznanie systému vnútorného fungovania týchto remeselníckych združení v Nitre ako výsadnom biskupskom oppide v období 16., 17., 18. a 19. storočia. Prvým z týchto artikúl je osvedčený odpis cechového poriadku murárov z Nitry a Nitrianskej stolice zo dňa 24. júla roku 1724.
Nitra, ktorá získala kráľovské výsady v roku 1248 od kráľa Bela IV. a v roku 1288 sa stala majetkom nitrianskeho biskupa, ostala zemepanským mestečkom s pomerne rozsiahlymi privilégiami. Jej jadro alebo výsadné suburbium, teda nitrianske Dolné mesto, dosiahlo významný rozmach remeselnej výroby aj vznikom cechových združení jednotlivých druhov remesiel v druhej polovici 16. a v priebehu 17. storočia. Nitra mala už v stredoveku hradby, a preto v nej musela už vtedy existovať remeselná výroba. Práve mestá s hradbami, najmä slobodné kráľovské, smeli mať remeselnícku výrobu podľa starých zvyklostí v bývalom Uhorsku. Žiadny písomný dôkaz o tom, že v Nitre existovali cechy ako záujmové združenia remeselníkov už v stredoveku, sa nezachoval kvôli požiaru mestského archívu v roku 1553. Nepriamym dôkazom skutočnosti, že v nitrianskom Dolnom meste existovali združenia remeselníkov aj v stredoveku, bolo pôsobenie 11 obuvníkov na území v susedstve Dolného mesta na dnešnej Kapitulskej ulici, ktoré patrilo Nitrianskej kapitule, v roku 1536 39.
V Nitre sa usadili aj remeselníci z bližšieho a vzdialenejšieho okolia mesta. Z radov remeselníkov sa sformovalo väčšie množstvo popredných meštianskych rodín. Používanie priezviska ako označenia povolania ich nositeľa bolo bežné pri nitrianskych remeselníkoch aj v 17. storočí. Niektorí mali aj dvojité priezvisko. Išlo hlavne o gombičkárov, kováčov a zámočníkov. Remeslo sa rozvíjalo v meste aj vďaka vojenskej konjunktúre v 16. a 17. storočí 40.
Remeselníci sa združovali do cechov hlavne kvôli ochrane výkonu svojho povolania. Remeslá, ktoré zrejme pôsobili v Nitre pred rokom 1550, boli mlynári, krajčíri, čižmári, súkenníci, mäsiari, kováči, sitári, kožušníci, rybári, kolári, zámočníci, zlatníci, barbieri a obchodníci. Cechy v Nitre sa zameriavali svojou produkciou na uspokojenie potrieb obyvateľov Nitry a okolia. Väčšina z nich vznikla v rokoch 1562/1580 až 1640, kedy získali svoje cechové artikuly. Boli to: mlynári (1550, 1651), mäsiari (1562, 1697), obuvníci (1583), kováči a zámočníci (1585), krajčíri (1593, 1692), kožušníci (1630) a gombičkári (1599, 1635) 41. Postupne vzniklo v Dolnom meste 11 cechov do konca 17. storočia. Nitra sa stala v tomto období mestom so stredným stupňom rozvoja remeselnej výroby. Celkovo tu pôsobilo asi 80 zástupcov jednotlivých remesiel v období 16. a 17. storočia 42.
Nitrianski remeselníci preberali veľmi často cechové artikuly od cechov z Trnavy, pretože toto mesto malo v 16. storočí vytvorenú cechovú organizáciu na vysokej úrovni. Jeho richtár a rada smeli vydávať ako orgány slobodného kráľovského mesta hodnoverné konfirmácie cechových poriadkov svojich remeselníckych bratstiev (Contubernium) aj pre cechy z iných miest. Nitrianski mäsiari si nechali potvrdiť cechový poriadok z Trnavy v roku 1562, v roku 1593 to boli krajčíri, v roku 1585 kováči a zámočníci, a v roku 1599 si takéto artikuly nechali vyhotoviť gombičkári. Tieto privilégiá preberali nitrianske cechy najmä za pôsobenia biskupa Jána Telegdyho v prvej polovici 17. storočia. Počet remesiel, ktoré sa združili v Nitre do cechov, postupne narastal aj v priebehu 17. storočia. Remeslá ako klobučníci, čižmári a ďalšie, ktorých majstrov bolo málo, spájali svoje sily s inými príbuznými remeslami do spoločných cechov 43.
Celouhorský daňový súpis z roku 1715 uvádzal pre Nitru 48 majstrov 13 rôznych remesiel. Ročný príjem 10 zlatých dosiahli čižmári, murári, kováči, krajčíri, tkáči, povrazníci. Obuvníci mali príjem za rok 13,30 zlatého ako základ dane, stolári, medovnikári, remenári a kožušníci dosiahli za rok 16 zlatých a mäsiari 20 zlatých. Počet remeselníkov vzrástol v rokoch 1752-1753 na 222, resp. na 114 v 42 remeslách. V meste pôsobilo 40 druhov remesiel. Najpočetnejšie z nich boli čižmári (20), halenári (17), zámočníci (10), obuvníci a krajčíri ( každé remeslo po 7 majstroch) . Narástol aj počet remeselníckych dielní, pričom v roku 1753 ich mali najviac čižmári (25), ševci (18), krajčíri (16), mäsiari (15), kováči, murári a tesári (každé remeslo po 11), kožušníci (10), klobučníci a hrnčiari ( každé remeslo po 6) a súkenníci (5) 44.
Nitrianske cechy tvorili vykonávali v meste okrem svojej profesie aj spoločenské, náboženské a obranné funkcie. Remeslo smeli vykonávať okrem remeselníkov popri svojom hlavnom zamestnaní, teda poľnohospodárstve, aj sedliaci, želiari, podželiari a šľachtici z Horného mesta. Cechy sa už na začiatku 18. storočia nezapájali priamo do obrany mesta, ale ich úloha bola nezastupiteľná pri poriadkovej službe v nočných hodinách a ochrane proti požiarom podľa jednotlivých ulíc 45.
Cechové privilégiá nitrianskych cechov v 16. - 18. storočí
Nitrianska užšia a širšia mestská rada prijímali mestských štatútov ako právnych noriem upravujúcich konkrétnu oblasť života v meste na spoločnom zasadnutí. Cechy boli kolektívnymi korporáciami. Cechové artikuly patrili tiež medzi takéto tzv. partikulárne štatúty, ktorých znenie musel pred ich uvedením do platnosti schváliť nitriansky biskup ako zemepán 46. Richtár a rada mesta Nitry vydávali tiež cechové artikuly, ktoré potom platili po schválení nitrianskym biskupom ako zemepánom.
Osvedčené odpisy a kópie cechových privilégií sú uložené v Maďarskom národnom archíve - Krajinskom archíve v Budapešti vo fonde Acta mechanica, sekcia C - 25, ktorý je súčasťou archívneho fondu Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady. Fond vznikol sústredením výťahov a odpisov cechových privilégií v rokoch 1724 až 1779 v registratúre Miestodržiteľskej rady kvôli ich kontrole, pretože táto inštitúcia dozerala aj na ich dodržiavanie v bývalom Uhorsku. Ich texty pochádzali niekedy aj zo 16. alebo 17. storočia 47. Ďalšie fondy, v ktorých sa nachádzajú odpisy cechových artikúl, sú: Archív Uhorskej kráľovskej kancelárie, Archív Uhorskej komory a Zbierka cechových písomností po roku 1526.
Biskup Ján Telegdy potvrdil spoločnému cechu štítárov, sedlárov, garbiarov a mečiarov v Nitre ich artikuly dňa 1. februára roku 1623, ktoré v prechádzajúcom roku dňa 1. októbra vydal richtár a rada slobodného kráľovského mesta Trnava na žiadosť Františka Szijarto alias Ersék Ujvári, Jakuba Szijarto aliter Vimus a Jána Chiszár alias Drahoczy obyvateľov biskupského mestečka Nitra (Episcopali Oppidi Nitriensi) ako konfirmáciu kráľovskej listiny cisára Rudolfa II. zo 17. marca roku 1578 pre trnavský spoločný cech sedlárov, garbiarov, mečiarov a štitárov. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szörényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 4. decembra roku 1730 48.
Richtár a rada mesta Trnava vydala na žiadosť Štefana Ordoga, Michala Darnovicsa a Mateja Totha, krajčírskych majstrov z biskupského mestečka Nitra (Privilegiati Oppidi Nitria) dňa 17. júna roku 1711 hodnoverný odpis artikúl krajčírskeho cechu v Trnave zo dňa 23. januára roku 1593. Odpis potvrdil ako platný cechový poriadok pre nitrianskych krajčírov biskup Ladislav Adam Erdődy dňa 3. apríla roku 1717. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szörényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 4. decembra roku 1730 49.
Nitriansky richtár Ondrej Csizmazia a rada slobodného a kráľovského mesta Nitra (Liberae ac Regiae Civitatis Nittriensis) vydali nitrianskemu cechu kováčov a zámočníkov formou mestského štatútu na žiadosť jeho členov Juraja Lakatgyarto, Jána Lakatgyarto aliter Orosztokay, Štefana Lakatgyarto, Mateja Lakatgyarto a Tomáša Lakatgyarto cechové artikuly v júli roku 1642 v najbližšiu stredu po štvrtej nedeli Najsvätejšej Trojice. Artikuly okrem mestskej pečate potvrdil svojou aj kaločský arcibiskup a nitriansky administrátor Ján Telegdy 20. decembra roku 1642 ako zemepán. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szörényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 4. decembra roku 1730 v obci Cabaj 50.
Richtár a rada mesta Trnava vydali na žiadosť nitrianskych tkáčov Jána Nittrayho a Jána Bludovszkého, ako aj ďalších majstrov tohto remesla z Nitry Andreja Andrasovszkého, Štefana Szabóa a Štefana Thota cechové artikuly podľa tých, ktoré používali trnavskí tkáči, v utorok pred prvou nedeľou Najsvätejšej a Jednej Trojice v roku 1691. Nitriansky biskup Blažej Jaklin schválil toto privilégium 26. júna toho istého roku. Nitrianska stolica cechový poriadok tkáčom v Nitre schválila a publikovala na svojej generálnej kongregácii v Nitre v utorok po nedeli sviatku Ephiphaniarum Domini. Potvrdil to notár stolice Štefan Trencsény. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szörényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 4. decembra roku 1730 v obci Cabaj 51.
Nitrianski tesári Jakub Fulek a Peter Genczstaler a stolár Tomáš Steger požiadali dňa 26. augusta roku 1757 Miestodržiteľskú radu o potvrdenie ich cechových artikúl pre spoločný cech kráľovským privilégiom. Išlo o nemecky písaný návrh cechového poriadku 52.
Novozámockí kožušníci potvrdili pre svojich nitrianskych kolegov svoj cechový poriadok, ktorý prevzali od majstrov rovnakého remesla z Rábu 16. januára roku 1638. Im ho vydala Rábska kapitula v roku 1513. Potvrdil ich kaločský titulárny arcibiskup a nitriansky administrátor Ján Telegdy ako zemepán v tom istom roku. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szörényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 4. decembra roku 1730 v obci Cabaj 53.
Nitrianski čižmári Martin Csissmazia Szemeniensis, Michal Csissmazia Uj Variensis, cechmajster Štefan Csissmazia, Ján Csissmazia Győngyiosiensis, Michal Csissmazia Budiensis, Michal Csissmazia Jankovics, Štefan Csissmazia Marusiensis, Ján Csissmazia Uj variensis, Ján Csissmazia Nitriensis, Andrej Csissmazia Comjatiensis, Ján Csissmazia Varadiensis, Štefan Csissmazia Chyllagyiensis, Mikuláš Csissmazia Uj Variensis, Benedikt Csissmazia Ujvariensis a Valentín Csissmazia Vaciensis získali od trnavského richtára a mestskú radu cechové artikuly pre ich spoločenstvo. Požiadali o ne trnavský magistrát trnavskí čižmári. Listinu vydalo mesto Trnava 20. februára roku 1618. Potvrdili ich viacerí nitrianski biskupi za sebou: Valentín Lepeš v Turičný pondelok roku 1618 v Bratislave počas zasadnutia uhorského snemu, Ján Telegdy, Tomáš Pálffy z Erdődu dňa 5. januára roku 1672, Peter Korompay dňa 20. apríla roku 1688. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szörényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 4. decembra roku 1730 podľa potvrdenia biskupa Jána Telegdyho v obci Cabaj 54.
Novozámockí gombičkári potvrdili pre svojich kolegov z Nitry Štefana Gombkőtő Pápaya, Štefana Gombkőtő Lévaia, Juraja Gombkőtő Kotaicza, Tomáša Gombkőtő Pápaya, Juraja Gombkőtő Lilija, Pavla Gombkőtő Ujvariho a Jána Gombkőtő Turaiho cechový poriadok, ktorý prevzali z Trnavy. Potvrdil ho kaločský arcibiskup Ján Telegdy na sviatok svätého Lukáša Evanjelistu v roku 1635. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szörényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 4. decembra roku 1730 v obci Cabaj 55.
Nitrianskym mäsiarom zastúpených cechmajstrom Jánom Swáchikom, starším majstrom Jánom Verebelym a dekanom Jeremiášom Wollesom a majstrami Štefanom Petroczym a Andrejom Tekulom potvrdil biskup Blažej Jaklin dňa 27. novembra roku 1693 vo Viedni ich artikuly, ktoré schválil ešte biskup Zachariáš Mošovský dňa 10. septembra roku 1586 pre majstrov Michala Szninku, Jána Kisa, Mateja Meszárosa, Pavla Meszárosa, Juraja Marciho a Andrása Michaeliho. Biskup sa odvolal na právnu autoritu richtára a rady Trnavy ako slobodného kráľovského mesta pri vydávaní artikúl ďalších nitrianskych remeselníckych združení ako napr. krajčíri, mečiari, štitári, garbiari, obuvníci, kožušníci, debnári, kováči a hrnčiari. Nitrianski mäsiari ich prevzali od svojich trnavských kolegov, pričom listinu vydal magistrát mesta Trnava 1. januára roku 1583 na základe prevzatého cechového poriadku budínskych mäsiarov z roku 1516. Tieto artikuly ako štatút schválil richtár Juraj Demka a užšia a širšia rada mesta Nitra schválili tento cechový poriadok na svojom zasadnutí dňa 19. decembra roku 1693 za prítomnosti kastelána Nitrianskeho hradu Jána Schretla ako zástupcu nitrianskeho biskupa Jaklina, ktorý tieto artikuly už schválil predtým. Prítomný bol aj cechmajster a celý mäsiarsky cech z Nitry. Potvrdili ich aj biskupi Ladislav Matiašovský dňa 17. októbra v roku 1697 a František Esterházy dňa 12. júla roku 1745. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szörényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 3. decembra roku 1730 v obci Cabaj 56.
Nitrianskym hrnčiarom Jánovi Fazekasovi Podluzanymu, Jurajovi Fazekasovi Mraczkovi a Michalovi Fazekasovi Matusekovi vydal nitriansky richtár Peter Taynay a rada mesta ich artikuly dňa 22. októbra roku 1690. Biskup Jakub Haško ich ako štatút mesta Nitra schválil v ten istý deň. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szörényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 2. decembra roku 1730 v obci Cabaj 57.
Biskup Blažej Jaklin potvrdil nitrianskym obuvníkom cechové artikuly dňa 20. apríla roku 1692, ktoré prevzali za biskupa Zachariáša Mošovského od trnavských obuvníkov. Nitrianskych obuvníkov zastupoval Ján Varga. Matej Varga senior, Juraj Blasii a Ambróz Varga požiadali v mene nitrianskych obuvníkov biskupa Mošovského o potvrdenie artikúl. Biskup ho vydal v Trnave dňa 1. januára roku 1583. Privilégium potvrdil aj biskup František Forgáč a jeho nástupca Valentín Lepeš dňa 5. januára roku 1609 Ján Telegdy konfirmoval znenie artikúl dňa 2. mája roku 1622 v Nitre. Mesto Nitra potvrdilo artikuly prvého septembra roku 1680. Richtárom bol Mikuláš Kozary. Artikuly potvrdil biskup Ján Gubašóczy 3. mája roku 1681 vo Viedni. Obuvníci z Nitry a Nitrianskej stolice predložili Nitrianskej stolici na vyhotovenie osvedčeného odpisu artikúl cechový poriadok prevzatý novozámockými obuvníkmi od ševcov z Komárna, ktorý vychádzal z privilégia vydaného cisárom Leopoldom I., pretože obuvníci z Nových Zámkov patrili do komárňanského cechu. Tento poriadok potvrdili obuvníci z Nových Zámkov dňa 23. januára roku 1714. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szörényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 4. decembra roku 1730 v obci Cabaj 58.
Mlynári prevádzkujúci vodné mlyny v Nitre a Nitrianskej stolici predložili aj jednoduché odpisy artikúl mlynárov z roku 1693 a cechového poriadku mlynárov na rieke Váh na panstve Šintava od cisára Karola VI. zo dňa 17. decembra roku 1728. Cechmajster Štefan Mikossik a mlynárski majstri z mesta Nitry Matej Molnár, Gábor Molnár, Peter Doboss, Pavol Molnár, Martin Molnár, Štefan Kerestes, Peter Matyas a András Pecze vydali cechové artikuly mlynárskeho cechu v Nitre v roku 1678, kam zahrnuli aj mlynárov z mestečka Vráble a na rieke Žitava Ladislava Molnára Blahu richtára a cechmajstra, Dávida Molnára Vassa, Jána Nagya, Andreja Somodiho, Františka Gimesiho, Mikuláša Rakasyho, Bálinta Szokolovszkeho, Michala Jakaba, Jána Vanczóa a Juraja Baligu. Odpis pre Miestodržiteľskú radu vyhotovili dňa 10. decembra roku 1730 prísažní prísediaci Nitrianskej stolice Štefan Szily a Alexander Rudnyanszky Gutas v Hlohovci. Biskup gróf Imrich Esterházy vydal nitrianskym mlynárom Jánovi Molnárovi, Michalovi Gyurikovi, Jánovi Kutnyimu, Jánovi Némovi, Jurajovi Gyurikovi, Jánovi Felczpaurovi a Jánovi Gyurikovi artikuly pre ich cech posledný deň Kissaszony hava roku 1745 59. Nitrianski mlynári sa združili v spoločnom cechu mlynárov Nitrianskej a Tekovskej stolice už pred rokom 1550, pretože v roku 1530 im zhoreli cechové artikuly pri prepade cechmajstrovho domu Osmanmi 60.
Mesto Nitra potvrdilo žiadosť tamojších povrazníkov o cechové artikuly dňa 26. februára roku 1832. Richtárom bol Ján Emödy. Nitriansky biskup ako zemepán žiadal pre nitrianskych povrazníkov potvrdiť ich cechové artikuly Nitrianskou stolicou, ktorá tak urobila už na generálnej kongregácii dňa 7. septembra roku 1829 v Nitre. Potvrdil to stoličný notár Ján Spányi. Cisár a kráľ František I. vydal dňa 17. mája roku 1832 úpravu artikúl cechu povrazníkov v Nitre a Nitrianskej stolici. Odpis vydal Matej Sztankovits, riaditeľ archívu a registrátor Uhorskej kráľovskej kancelárie, dňa 20. augusta toho istého roku. Dokument menil výšku cechových poplatkov a dĺžku vandrovky tovariša a zavádzal aj jeden výročné zasadnutie cechu na deň vydania artikúl. Nitrianska stolica podporila žiadosť nitrianskych povrazníkov o úpravu ich cechového poriadku dňa 4. júna roku 1830 na generálnej kongregácii, ktorý tu aj schválila ako stoličný štatút (limitáciu). Jej list prišiel dňa 14. júla roku 1832 na Miestodržiteľskú radu. Uhorský palatín a radcovia Miestodržiteľskej rady rokovali o žiadosti nitrianskych povrazníkov dňa 17. apríla a 11. mája roku 1832 v Budíne. Sedemnásteho mája rovnakého roku privilégium pre cech schválil aj panovník, čo potvrdila Uhorská kráľovská kancelária vo Viedni 61.
Dôležitým ustanovením týchto cechových poriadkov bola príslušnosť k rímskokatolíckej viere, pričom snaha remeselníkov o jej zveľaďovanie mala podobu povinnej účasti na svätej omši. Mali tam prísť v určené dni aj s rodinami, tovarišmi a učňami, ako sa aj zúčastniť na svätej spovedi a prijať sviatosť oltárnu. Významnou súčasťou vyznávania katolíckeho náboženstva v období novoveku v každom slobodnom kráľovskom a privilegovanom meste, teda aj v Nitre, sa stala účasť na slávnostných procesiách s cechovou zástavou, a to najmä na sviatok Božieho Tela. Majstri kontrolovali aj mravný život svojich tovarišov a učňov 62.
Farský kostol svätého Jakuba mohol existovať už v polovici 13. storočia, kedy prišli hostia do nitrianskeho výsadného suburbia, teda Dolného mesta. Nitrianske cechy mali tu sochy svojich patrónov a svoje oltáre. Túto sakrálnu stavbu uvádza až súpis pápežských desiatkov v rokoch 1334 - 1337 ako najbohatší farský kostol. Existoval pri ňom aj cintorín a v jeho krypte sa pochovávali najvýznamnejší mešťania z Nitry. Kostol sa stal najdôležitejším nitrianskym kostolom. Zasadali v ňom aj generálne kongregácie Nitrianskej stolice v 16. storočí. Kostol zbúrali v roku 1789. Stál na dnešnom Svätoplukovom námestí. Jeho veža bola zbúraná v roku 1880 63.
Nitra zostala ako zemepanské biskupské mestečko čisto katolícka, pretože tu platil zákaz usadzovania sa pre protestantov pod hrozbou straty meštianskeho práva. Takéto pravidlo platilo v meste vďaka nariadeniu biskupa Telegdyho ako cirkevnej vrchnosti. Každý, kto chcel v Nitre bývať, musel konvertovať na katolícku vieru. Títo museli do troch dní opustiť mesto. Smeli tu bývať len katolíci. Toto pravidlo zapísal aj pri vizitácii farského kostola svätého Jakuba kanonik Žigmund Szörényi v roku 1688. Mesto patrilo tak medzi málo mestských sídiel s touto charakteristikou v tomto období na území bývalého Uhorska. Obyvateľstvo tvorili väčšinovo Maďari kvôli polohe mesta na okraji územia so zmiešaným slovensko-maďarským obyvateľstvom. Slováci, najmä remeselníci, sem začali prichádzať na konci 17. storočia ako noví obyvatelia vo väčšom počte do vyľudneného mesta 64. Prišlo sem aj nemecké obyvateľstvo v priebehu prvej štvrtiny 18. storočia.
Murári v Nitre a ich cechové artikuly z roku 1724
Moja práca sa prednostne zameriava na nitriansky cech murárov a jeho artikuly, a preto je potrebné priblížiť aj postavenie a úlohu murárov ako remesla na území dnešného Slovenska a Uhorska v ranom novoveku. Murárske remeslo bolo dôležité pri budovaní rôznych stavieb. Kvalifikovaných majstrov pôsobilo nielen v Nitre a Nitrianskej stolici, ale aj na území celého bývalého Uhorska, veľmi málo. Ich cechové združenia vznikali nielen v slobodných kráľovských mestách, ale tvorili sa aj v zemepanských mestečkách a na dedinách. Jednalo sa o najdôležitejšie stavebné remeslo. Murári pracovali viacej s kameňom a menej s tehlou. Príbuzným remeslom pre nich boli kamenári, ktorí sa s nimi spájali do spoločných cechov 65.
Spoločné remeselné bratstvá alebo cechy murárov a kamenárov pôsobili v Bratislave (r. 1552), Banskej Bystrici (r. 1602), Banskej Štiavnici (r. 1707, možný skorší vznik), v Kežmarku (r. 1521), Komárne (r. 1686), Košiciach (r. 1573), Kremnici (r. 1648), Levoči (r. 1576), Pezinku (od 17. stor.), Prešove (r. 1615), Sabinove (r. 1590), Skalici (r. 1654), Spišskej Novej Vsi (r. 1746), Spišských Vlachoch (r. 1626) a v Trnave (r. 1653). Samostatné cechy murárov existovali v Modre (r. 1643), Prievidzi (r. 1710), Stupave (r. 1660) a v Žiline. Levický cech spájal murárov a tesárov 66.
Zemepanské mestečko Stropkov malo cech, kde sa združili príslušníci viacerých remesiel. Väčší počet murárskych majstrov pracovalo v Budatíne (18. stor.) a vo Veľkom Šariši a Pukanci (1828). Niektorí murári zamestnávali veľa tovarišov, ako napr. v Bratislave siedmi majstri 203 tovarišov a v Košiciach rovnaký počet majstrov mal 124 tovarišov.(Špiesz, s. 284). Murári mali právo na vykonávanie kamenárskych prác, ale museli sa vyučiť tomuto remeslu za 3 roky. Kamenári sa mohli vyučiť za 5 rokov 67.
Kamenárstvo predstavovalo pre murárov príbuzné remeslo, ktorého úlohou bolo dávať v domoch na miesta okien, dverí, schodov a výklenkov kamenné bloky. Murári a kamenári patrili k samostatným druhom remesla, ale často sa ich majstri združovali v spoločných cechoch. Bolo ich celkovo pätnásť. Kamenárski majstri mali v 18. storočí nízke zastúpenie medzi predstaviteľmi remesiel, ale napriek tomu bol o ich služby veľký záujem 68.
Cisár a uhorský kráľ Karol VI. (III.) vydal na žiadosť štyroch nitrianskych murárskych majstrov Václava Stankoviča, Kristiána Nováka, Mateja Kašpareka a Jána Raitha dňa 24.júla roku 1724 v arcivojvodskom meste Viedeň ich prvé cechové artikuly, ktoré predtým nemali, lebo ich počet v biskupskom meste Nitra a Nitrianskej stolici bol malý. Ich skutočný počet nie je možné určiť kvôli neexistencii cechových kníh. Úvod a záver textu listiny je písaný v latinskom jazyku a jadro dokumentu, teda 30 článkov cechového poriadku, je písané v nemeckom jazyku. Mesto Nitra sa nazývalo v listine Bischőfliches Statt Naytra/Neytra (Episcopali Oppido Nittriensi). Murári sa označovali ako Magistri Murarii a Maurer Maister. Dokument vydal panovník v čase, keď sa v Uhorsku pripravovalo vydávanie cechových artikúl a ďalších panovníckych listín iba kráľovským dvorom. Osvedčený odpis kráľovského privilégia vyhotovili slúžny Nitrianskej stolice František Szőrényi a jej prísažný prísediaci Štefan Szily dňa 8. decembra roku 1730 69.
Privilegované biskupské mestečko Nitra bolo v roku 1724 regionálnym centrom remeselnej výroby na území historickej Nitrianskej stolice, pričom v tomto období pôsobilo v Nitre 13 remeselníckych cechov, ako uvádza schvalovacia doložka richtára Juraja Lubika a mestskej rady Nitry v závere dokumentu. Juraj Lubik vykonával úrad nitrianskeho richtára v rokoch 1725-1726 a 1729-173070 a získal ako posledný nitriansky mešťan spolu so svojimi tromi synmi šľachtický titul v roku 1741 71.
Súpis z roku 1715 obsahuje údaj o jednom murárovi, ktorým bol Václav Stankovič, ktorýplatil daň 10 zlatých a v roku 1724 predložil spolu s tromi kolegami žiadosť o cechové artikuly panovníkovi. Hospodáril na výmere tri gbely (cubulus) 72. Súpis z roku 1720 uvádza pri tom istom murárovi výmeru 6 gbelov ornej pôdy. Daň z príjmu neuvádza 73.
Uhorským kancelárom bol tradične nitriansky sídelný biskup, ktorý vlastnil ako zemepán mesto Nitru a jeho podpis je uvedený za panovníkovým v závere listiny. Biskupom a uhorským kancelárom bol v čase vydania artikúl gróf Ladislav Erdődy de Moniorokerek, ktorý vykonával aj funkciu uhorského kancelára. Nitrianskym biskupom bol od roku 1706 do svojej smrti v roku 1736. Uhorským kancelárom bol do roku 1725, kedy sa funkcie vzdal zo zdravotných dôvodov. Nitra utrpela značné škody počas kuruckej okupácie (1704-1708) a v požiaroch v rokoch 1717 a 1725. Ladislav Erdődy dal postaviť pri katedrále na hrade dnešný palác aj s vežou. Obnovil tak spustošený areál Nitrianskeho hradu ako biskupského sídla 74. Vznik murárskeho cechu v Nitre súvisel zrejme aj s týmito staviteľskými aktivitami na hrade a s obnovou Dolného mesta.
Jeho vznik sa vzťahoval aj na skutočnosť, že Nitra, ktorá mala až do začiatku 18. storočia palánkové, teda drevozemné hradby s dvomi bránami, už tento druh ochrany nepotrebovala po skončení vojny s Osmanskou ríšou, ako stavovských povstaní. Zbúraniu mestských hradieb napomohla aj potreba rozširovania mesta a náročná údržba kvôli ich častému poškodeniu pri vojenských útokoch a požiaroch. Nitra sa v priebehu 18. storočia rozrastala budovaním nových kamenných a murovaných domov, čo tiež umožnilo vzniknúť aj cechu murárov v Nitre, pretože týchto remeselníkov bol nielen v meste, ale na celom území Nitrianskej stolice v prvej štvrtine 18. storočia nedostatok. Murári boli podľa súpisu remeselníkov z roku 1752 len traja, ale už v roku 1828 narástol ich počet na číslo 49. Najväčšie dielne z nich mali v tomto období Matúš Častka a Jozef Vitting, ktorí zamestnávali po 20 tovarišov. Išlo už o skoro manufaktúrnu výrobu, pričom tieto murárske dielne prispeli k stavebnému rozmachu Nitry v danom období 75.
Nitrianski murári kvôli svojmu malému počtu sa postupne spojili s ďalšími tamojšími remeselníkmi do spoločného cechu. Nitrianska stolica rozhodla na svojej generálnej kongregácii dňa 9. septembra roku 1760 v Nitre o podpore žiadosti nitrianskych murárov Martina Stira, Juraja Handlera, Mateja Welschela a Imricha Jabloniczkeho, nitrianskych a mojmírovských tesárov Jakuba Fűleka a Petra Gänstallera, nitrianskeho stolára Tomáša Stechera, ako aj hlohoveckého kamenára Jozefa Fischera zo dňa 24. júla roku 1760 o rozšírenie a konfirmáciu pôvodného kráľovského privilégia pre cech murárov v Nitre a Nitrianskej stolici od cisára a kráľa Karola VI. (III.) zo dňa 24. júla roku 1724 na základe návrhu Miestodržiteľskej rady zo dňa 24. júla roku 1760 76.
Išlo najmä o ôsmy článok cechového poriadku, podľa ktorého všetci, ktorí chceli vykonávať svoje remeslo na území tejto stolice, museli povinne vstúpiť do terajšieho spoločného cechu majstrov štyroch remesiel. List šľachty Nitrianskej stolice Miestodržiteľskej rade prišiel dňa 14. septembra roku 1760. Predtým navrhol Miestodržiteľskej rade jej radca Jozef Timon dňa 22. septembra roku 1760 upraviť v ich prvom bode výšku pokuty za neúčasť na procesii na sviatok Božieho Tela na dve libry vosku pre majstra a na libru vosku pre tovariša oproti 10 librám vosku vo väčšine vtedy platných cechových štatútov.
Ôsmy článok artikúl navrhol radca formulovať tak, aby remeselníkov, ktorí neboli členmi cechu, ale ak vykonávali prácu v Nitre, tak nelegálne, mohlo zadržať a vyhnať biskupské panstvo. Ostatných, ktorí nelegálne vykonávali remeslo na ostatnom území Nitrianskej stolice, spadali pod jurisdikciu stoličných orgánov. Desiaty bod cechového poriadku pre spoločný cech chcel príslušný radca upraviť tak, aby suma na slávnostný obed od novoprijatého majstra bez nitrianskeho meštianskeho práva bola stanovená z 12 zlatých na 45 denárov a pre nitrianskeho mešťana zo 6 zlatých na 40 denárov ako primeraná. Návrh artikúl s 25 bodmi cechového poriadku v nemeckom jazyku vyhotovil radca Miestodržiteľskej rady dňa 24. novembra toho istého roku.
Najdôležitejšou povinnosťou členov murárskeho cechu mala byť úcta k Pánu Bohu, cez ktorú sa neustále obnovoval všetok poriadok a prikázania. Majstri murári v tomto cechu mali preto za povinnosť nechať si zhotoviť zástavu s obrazom svätého Rocha na jednej a cechovej pečate na druhej strane. Svätý Rochus mal ako patrón nitrianskeho cechu murárov svoju sochu v zaniknutom mestskom farskom kostole svätého Jakuba Staršieho (Väčšieho, patrón kupcov a obchodníkov) pri hlavnom oltári 77.
Pod touto zástavou sa každoročne členovia cechu zúčastnili povinne so svojimi tovarišmi a učňami v biskupskom meste Nitra na procesii na sviatok Božieho Tela kvôli ucteniu Všemohúceho Boha. Neospravedlnená neúčasť bez vážneho dôvodu sa trestala pokutou dva funty vosku. Murársky cech bol povinný dať odslúžiť každý rok dve slávnostné sväté omše za účasti všetkých jeho členov. Prvá mala byť odslúžená ako výraz úcty k svätému Rochovi ako cechovému patrónovi na jeho sviatok. Druhá omša mala byť zasvätená pamiatke zosnulých majstrov, ich manželiek a ďalších členov tohto cechu. Každý majster mal povinnosť týchto omší sa zúčastniť a zložiť milodar v rovnakej výške.
Úcta k členom cechu sa prejavovala aj tak, že ak majster, majstrova manželka alebo tovariš v tomto bratstve zomreli, tak sa museli všetci majstri s rodinami a tovariši zúčastniť pohrebu. Ospravedlniť sa neúčasť mohla len kvôli chorobe alebo inej vážnej príčine, inak bol trest za neúčasť určený na jeden funt vosku pre majstra a tovariša. Žiaden murár, ak nevyznával rímskokatolícke náboženstvo, nesmel sa stať členom cechu, inak bol potrestaný vrchnosťou.
Výrazom kresťanskej úcty k blížnemu a dobročinnosti bola skutočnosť, že ak majster, vdova po majstrovi alebo tovariš v tomto cechu, ktorí sa vždy správali slušne a poctivo, schudobneli alebo sa dostali do inej ťažkej situácie v dôsledku požiaru, krádeže alebo dlhoročnej choroby, mohli si z cechovej truhlice požičať peniaze kvôli núdzi z kresťanského milosrdenstva. Ak Všemohúci Boh takémuto majstrovi, majstrovej manželke alebo tovarišovi prinavrátil zdravie, tak túto pôžičku mali vrátiť. Ak niekto z nich zomrel bez prostriedkov, a tak nemal peniaze na vrátenie pôžičky, mali ho dôstojne kresťansky pochovať za prostriedky z celého bratstva v pokladnici. Pôžička sa mala v tomto prípade ako prejav kresťanskej lásky odpustiť.
Mala byť zhotovená cechová truhlica, pri ktorej sa každý štvrťrok majstri a tovariši mali zísť na cechovom zhromaždení. Platili tu majster 12 a tovariš 6 grajciarov ako vložné do pokladnice. Voľba dvoch cechmajstrov ako predstavených cechu sa mala konať každé dva roky na cechovom zhromaždení. Starší z nich mal na starosti cechovú truhlicu, ktorá ostávala v Nitre. Každý z dvoch cechmajstrov smel mať iba jeden z dvoch kľúčov od cechovej pokladnice. Z tohto dôvodu mala byť cechová truhlica vybavená dvoma rôznymi visiacimi zámkami, aby mohli obidvaja predstavení cechu mať prístup k cechovej pečati, k dokumentom a iným cechovým veciam, len spoločne.
Úradujúci cechmajstri mali prečítať na všeobecnom zhromaždení, ale aspoň raz do roka, tento poriadok tým, ktorí sa poctivo a podľa pravidiel zapísali do tohto cechu a bratstva. Všetky cechové dokumenty ako výučné listy, rôzne potvrdenia a ďalšie listiny, ktoré sa týkali cechu a remesla, vyhotovili a cechovou pečaťou potvrdzovali obidvaja cechmajstri. Malo sa tak zabrániť akémukoľvek zneužitiu a falšovaniu týchto písomností. Truhlica nesmela opustiť Nitru. Namiesto toho si mohli zvoliť majstri, ktorí boli členmi cechu a bývali na území Nitrianskej stolice mimo Nitry, ďalšieho cechmajstra.
Majstri a tovariši mali prísne zakázané prísť s puškou k cechovej truhlici. Rovnako sa mali zdržať hádok, urážok a zranení, inak zaplatili pokutu dva funty vosku. Všetci majstri, ktorí patrili k cechovej truhlici v Nitre, si boli rovní vo všetkom ako ostatní mešťania a v ostatných cechoch. Mali zamestnávať tovarišov, prijímať, učiť a prepustiť učňov. Tieto ich práva platili aj na iných miestach. Každý majster, ktorý bol členom tohto cechu, mal mať voľný prístup na všetky miesta v Nitrianskej stolici, ako boli kláštory, hrady a mestečká a vidiek. Tam mohli zobrať akúkoľvek zákazku na stavbe podľa ich uváženia, ale museli dodržiavať postup na stavbe podľa plánu, aby nespôsobili vážne škody. Majster musel pri práci na stavbe postupovať podľa plánov, inak ho potrestal cech podľa spôsobenej škody. Ak sa takýto vinník zdráhal prijať určený trest, alebo sa mu nepodrobil, tak ho mala potrestať aj vrchnosť. Okrem toho musel cechu zaplatiť odškodné.
Ak majster nepomohol svojmu kolegovi pri práci, alebo ho inak podviedol, potrestal ho cech podľa svojho uváženia. Staviteľ mohol takéhoto majstra prepustiť a po riadnom vzájomnom vyrovnaní sa s ním prijal do práce na stavbe iného majstra. Pretože sa opakovane pokúšali rôzni podvodníci a fušeri dostať sem, a potom sa vydávali za poctivých murárov u zemepánov na ich panstvách a majetkoch. Odviedli nekvalitnú prácu, čím spôsobili panstvu škodu. Aby sa takíto podvodníci a fušeri nemohli pôsobiť v Nitrianskej stolici, tak ich mali majstri z cechu panskej vrchnosti udať, aby ich zadržala a poslala preč. Ak chcú takíto ľudia pracovať ako murári, museli by požiadať cech o prijatie podľa zvyku, a potom slúžiť ako tovariši.
Ak chcela vdova po majstrovi vykonávať remeslo, a požiadala cech o šikovného tovariša pre paliera, boli cechmajstri povinní tovariša vdove poskytnúť. Ak tovariš nechcel takúto prácu z nejakých vážnych dôvodov, mali ho cechmajstri vypočuť. Ak uznali tieto jeho výhrady ako opodstatnené, tak ho nikto nemal nútiť do takejto práce. majster a lebo tovariš urážal nadávkami niekoho iného v cechu, tak vinník mal byť predvedený pred členov cechu kvôli trestu. Ak by vinník neposlúchol rozhodnutie cechu o treste, tak ho mal cech oznámiť vrchnosti tam, odkiaľ previnilec pochádzal. Zemepanská alebo stoličná vrchnosť ho mala potrestať, aby už nikoho neurazil.
Ak tovariš odpracoval u niektorého majstra 14 dní, mal za povinnosť predložiť cechu výučný list a zaplatiť zápisné 27 grajciarov a vložné za štvrťrok vo výške 6 grajciarov. Ak tovariš nepredložil tento dokument z nejakého dôvodu, mohol mu cech stanoviť nový termín na jeho predloženie za poplatok jeden ríšsky toliar. Tovariš, ktorý chcel odísť od svojho majstra, dostal od cechu potvrdenie o zamestnaní. Tovariš, na ktorého boli sťažnosti a obvinenia, musel sa vrátiť do práce, kde sa musel dobre chovať, až potom dostal toto cechové potvrdenie.
Ak tovariš umrel prirodzenou smrťou, a niečo po sebe zanechal, tak tieto veci sa dali po odpočítaní nutných nákladov na jeho pohreb jeho príbuzným a najbližším priateľom. Cech odovzdal toto dedičstvo tovarišovým pozostalým, ktorí mu dali o tom potvrdenie. Ak sa nijaký priateľ neprihlásil o dedičstvo po zosnulom tovarišovi do jedného roka a dňa po jeho smrti, tak cech predal jeho veci. Peniaze cechmajstri uložili do cechovej truhlice. To, čo stalo po zaplatení pohrebu, sa malo použiť na uctenie si Pána Boha.
Každý majster bol povinný zaplatiť tovarišovi mzdu podľa kvality jeho práce, jeho usilovnosti a schopností. Tovariš, ktorý nebol s vyplateným platom spokojný, to mal oznámiť cechmajstrom a cechu. Žiaden tovariš si nesmel pýtať prácu od niekoho iného, ako od svojho majstra alebo ním určeného paliera, ktorý prideľoval robotu tovarišom počas majstrovej neprítomnosti. Tovariš mal zakázané spraviť si voľný deň po sviatku počas týždňa, pretože tak by bránil v práci staviteľovi a svojmu majstrovi. V prípade porušenia tohto zákazu mal o treste rozhodnúť cechmajster spolu s celým cechom. Tovariš, ktorý by vedel, že jeho majster vykonal niečo nečestné alebo podvodné, musel to oznámiť tajne cechmajstrom (nesmel to nikde prezradiť). Tí potrestali vinníka podľa cechového zvyku.
Jeden tovariš nesmel druhému nič zlé spôsobiť, alebo mu prekážať pri práci. V opačnom prípade mal poškodený tovariš vinníka oznámiť majstrovi najbližšiu nedeľu, ktorý ho potrestal. Ďalší trest mu určili cechmajstri. Ak tovariš sa chcel stať majstrom, mal ísť k cechovej truhlici za starším cechmajstrom, ktorý mu zadal spôsob vykonania majstrovskej skúšky. Tovariš predložil svoj dôveryhodný rodný a výučný list. Povinná vandrovka murárskeho tovariša trvala tri roky. Tento sa mohol uchádzať o pozíciu murárskeho majstra po jej absolvovaní. Uchádzač o majstrovstvo vykonal majstrovskú skúšku pred celým cechom, a ak uspel, tak ho cechmajstri predstavili vrchnosti.
Nový majster získal meštianske právo, zaplatil vstupný poplatok do cechu a 12 zlatých za majstrovský obed. Počestný tovariš, ktorý pracoval aspoň jeden rok v tejto Nitrianskej stolici, a chcel sa oženiť s vdovou po majstrovi alebo majstrovou dcérou, sa mal prihlásiť do cechu. Mal cechmajstrov požiadať o prijatie, zaplatiť šesť zlatých do cechovej pokladnice. Ak úspešne vykonal majstrovskú skúšku, stal sa majstrom a členom cechu. Boli to pravidlá, ktoré mali aj deti majstrov pri vstupe do cechu.
Chlapec, ktorý sa chcel vyučiť za murára, odslúžil najprv dva týždne u niektorého majstra na skúšku. Ak obidvaja boli spokojní s touto službou, tak budúci učeň odovzdal rodný list, alebo iný dôveryhodný doklad o svojom pôvode. Okrem toho sa museli za chlapca zaručiť aj dvaja ctihodní muži, a to pred jeho majstrom a cechmajstrami pri otvorenej cechovej truhlici, aby mohol byť prijatý za učňa. Rovnako sa museli títo ručitelia prihovoriť za murárskeho učňa po vyučení sa pri odovzdávaní výučného listu, teda prepustení od jeho majstra. Učeň zaplatil zápisné 30 grajciarov pri nástupe do učenia svojmu majstrovi. Tú istú sumu mu zložil učeň aj na konci svojho učenia sa. Učenie za murára trvalo tri roky. Jeden majster smel mať naraz najviac dvoch učňov, ktorým musela uplynúť doba učenia sa tri roky. Nového učňa mohol prijať majster až po oficiálnom prepustení vyučených murárskych učňov na skúšku na dva, ale na maximálne štyri týždne.
Majstri smeli hocikedy svoje deti prijať do učenia sa remeslu a zapísať ich do cechu bez vstupného poplatku. Títo učni museli zložiť sumu 30 grajciarov po vyučení sa do cechovej pokladnice. Deti majstrov, ktoré vykonali trojročnú vandrovku, sa mohli uchádzať o majstrovstvo. Majstrami sa stali, ak sa po ohlásení u cechmajstrov vykonali úspešne majstrovskú skúšku pred celým cechom. Zaplatili do cechovej truhlice jeden zlatý a funt vosku. Usporiadali aj obed pre členov cechu.
Generálna kongregácia Nitrianskej stolice schválila tieto murárske artikuly majstrov tohto remesla na svojom zasadnutí v Hlohovci dňa 21. marca roku 1725 ako svoju limitáciu formou štatútu. Murári, ktorí sa stali členmi cechu, smeli na území biskupského mestečka Nitry a rovnomennej stolice vykonávať svoje remeslo so všetkými právami a povinnosťami podľa schváleného cechového poriadku78. Hodnoverný odpis vyhotovili slúžny František Szőrényi a prísažný prísediaci tejto stolice Štefan Szily dňa 8. decembra roku 1730 na príkaz Miestodržiteľskej rady. Richtár Juraj Lubik a mestská rada biskupského mestečka Nitra schválila a zverejnila tieto artikuly ako mestský štatút za prítomnosti trinástich cechmajstrov a všetkých nitrianskych remeselníkov v richtárovom dome dňa 13. mája roku 1725.
Cechové artikuly nitrianskych murárov zo dňa 24. júla roku 1724 od cisára a uhorského kráľa Karola VI. (III.) sú zaujímavým prameňom, ktorý približuje vznik jedného z remeselníckych združení v meste Nitra v prechodnom období prvej štvrtiny 18. storočia počas vlády Karola III. (VI.) a umožňuje tak cez tento prameň lepšie poznať fungovanie ekonomiky a spoločenské pomery jedného z najväčších privilegovaných mestečiek na území Slovenska v období po stavovských povstaniach a vojne s Osmanskou ríšou. Artikuly alebo cechový poriadok sú prameňom, ktorý ukazuje to, ako sa v čase jeho vzniku zmenili vnútorné pomery nielen v remeselníckom bratstve alebo cechu, ale ide aj o sondu do zmien spoločenskej štruktúry a hospodárskych pomerov v príslušnom mestskom sídle.
1KAZIMÍR, Štefan. Hospodársky vývoj v období včasného novoveku (1526-1711). Mestská trhová výroba, remeslo, obchod, ceny a mzdy. In: KOHÚTOVÁ, Mária - VOZÁR, Jozef (Eds.). Hospodárske dejiny Slovenska (1526-1848). Bratislava: VEDA, vydavavteľstvo SAV, s. 36.
2 ŠVECOVÁ, Adriana - GÁBRIŠ, Tomáš. Dejiny štátu, správy a súdnictva na Slovensku. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2009, s. 86.
3LEHOTSKÁ, Darina. Príručka diplomatiky. Bratislava: Slovenská archívna správa,1972, s. 241.
4 LEHOTSKÁ, ref. 4, s. 242.
5 ŠPIESZ, Anton. Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1972, s. 179.
6 LEHOTSKÁ, ref. 4, s. 252
7 LEHOTSKÁ, ref. 4, s. 252.
8 LEHOTSKÁ, ref. 4, s. 252.
9 ŠPIESZ, Anton. Remeslo na Slovensku v období existencie cechov. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1972, s. 180 - 181.
10 ŠPIESZ, ref. 8, s. 181.
11 ŠPIESZ, ref. 8, s. 182.
12 ŠPIESZ, ref. 8, s. 182.
13 ŠPIESZ, ref. 8, s. 183.
14 ŠPIESZ, ref. 8, s. 183.
15 ŠPIESZ, ref. 8, s. 183.
16 ŠPIESZ, ref. 8, s. 184.
17 ŠPIESZ, ref. 8, s. 184.
18 ŠPIESZ, ref. 8, s. 184.
19 ŠPIESZ, ref. 8, s. 184.
20 ŠPIESZ, ref. 8, s. 185.
21 ŠPIESZ, ref. 8, s. 185.
22 ŠPIESZ, ref. 8, s. 185.
23 FOJTÍK, Juraj. Feudalizmus 1526 - 1848. In: FOJTÍK, Juraj (ed.). Nitra. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor pre MsNV v Nitre, 1977, s. 45, Tiež: KERESTEŠ, Peter. Najstaršia kniha mesta Nitry (1671) 1681-1693 : pramenná edícia najstaršej zachovanej mestskej knihy so štúdiami k starším dejinám mesta. Nitra : Mesto Nitra, 2018, s. 82.
24 KERESTEŠ, ref. 22, s. 120.
25 KERESTEŠ, ref. 22, s. 140.
26 KERESTEŠ, ref. 22, s. 18 a 21.
27 FOJTÍK, ref. 22, s. 50. Tiež: MRVA, Ivan. Nitra vo včasnom novoveku (1526 - 1711). In: FUSEK, Gabriel - ZEMENE, Marián R. (Eds.). Dejiny Nitry. od najstarších čias po súčasnosť. Nitra: Mesto Nitra, 1998, s. 194. Tiež: KERESTEŠ, ref. 22, s. 42 a 44.
28 FOJTÍK, ref. 22, s. 51.
29 FOJTÍK, ref. 22, s. 54-55. Tiež: MRVA, ref. 26, s. 194.
30 KERESTEŠ, ref. 22, s. 138.
31 KERESTEŠ, ref. 22, s. 59.
32 KERESTEŠ, ref. 22, s. 52.
33 FOJTÍK, ref. 22, s. 62. Tiež: ZEMENE, Marián R. Nitra v období reforiem stavovskej spoločnosti (1711 - 1848). In: FUSEK, Gabriel - ZEMENE, Marián, R (eds.). Dejiny Nitry: od najstarších čias po súčasnosť. Nitra: mesto Nitra, 1998, s. 219 - 220.
34 FOJTÍK, ref. 22, s. 62.
35 FOJTÍK, ref. 22,s. 63., Tiež: ZEMENE, ref. 32, s. 220.
36 KERESTEŠ, ref. 22, s. 71-72. Tiež: ZEMENE, ref. 32, s. 219 - 220.
37 KERESTEŠ, ref. 22, s. 73. Tiež: ZEMENE, ref. 32, s. 219 - 220.
38 ZEMENE, ref. 32, s. 231.
39 KERESTEŠ, ref. 22, s. 122.
40 KERESTEŠ, ref. 22, s. 125.
41 ŠPIESZ, ref. 8, s. 75-76. Tiež: MRVA, ref. 26, s. 204-205. Tiež: KERESTEŠ, ref. 22, s. 123.
42 KERESTEŠ, ref. 22, s. 123.
43 FOJTÍK, ref. 22, s. 58.
44 FOJTÍK, ref. 22, s. 58-59. Tiež: ŠPIESZ, ref. 8, s. 124. Tiež: ZEMENE, ref. 32, s. 229.
45 ZEMENE, ref. 32, s. 228.
46 KERESTEŠ, ref. 22, s. 55, 58 a 77.
47 TROSZTOVSZKY, Gabriella. Céhiratok a Magyar Országos Levéltárban. I. kötét. Magyarországi kormányhatóságok. 1. rész. Céhprivilégiumok. Tematikus mutató. Magyar Országos Levéltár: Budapest, 1996, s. 5 a 7.
48 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N.1 / 5 - odpis artikúl cechu štítárov, sedlárov, garbiarov, remenárov a mečiarov.
49 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N. 1/24 - odpis artikúl cechu krajčírov v Nitre.
50 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N. 1 / 2 a N. 33 - odpis artikúl cechu kováčov a zámočníkov.
51 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N. 1/27 - odpis artikúl cechu tkáčov v Nitre.
52 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N. 1/20- odpis artikúl cechu kožušníkov v Nitre
53 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N. 1/20 - odpis artikúl cechu stolárov a tesárov v Nitre.
54 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N.1/8 - odpis artikúl čižmárov v Nitre.
55 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc,N. 1/15 - odpis artikúl cechu gombičkárov v Nitre.
56 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N. 1/10, R 276 Zbierka cechových písomností po roku 1526 (1526 utáni gyűjtemény - céhekkel), No. 77. - odpis artikúl cechu mäsiarov v Nitre.
57 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N. 1 / 4 - odpis artikúl cechu hrnčiarov v Nitre.
58 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N. 1/26 - odpis artikúl cechu obuvníkov v Nitre.
59 MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc, N. 1/12., MNL - OL, R 276 - Zbierka cechových písomností po roku 1526 (1526 utáni gyűjtemény - céhekkel), No. 127 - odpisy artikúl cechu mlynárov z Nitry a Nitrianskej stolice.
60 KERESTEŠ, ref. 22, s. 123.
61 MNL-OL, Archív Uhorskej kráľovskej kancelárie, Všeobecné písomnosti A 39 (Kancelláriai levéltár -Acta generalia) 1832, N. 5763, Cechová kniha A 74 (Kancelláriai levéltár - Liber coehalium), 791. lap, Archív Uhorskej komory, cechové privilégiá E166 (Magyar kamara levéltára - Privilegia cehalia), N. 7310- odpis artikúl cechu povrazníkov v Nitre.
62 FOJTÍK, ref. 22, s. 58.
63 KERESTEŠ, ref. 22, s. 105. Tiež: ZEMENE, ref.32, s. 223.
64 KERESTEŠ, ref. 22, s. 120. Tiež: FOJTÍK, ref. 22, s. 62. Tiež: MRVA, ref. 26, s. 194.
65 ŠPIESZ, ref. 8, s. 284.
66 ŠPIESZ, ref. 8, s. 284.
67 ŠPIESZ, ref. 8, s. 284.
68 ŠPIESZ, ref. 8, s. 273.
69 Maďarský národný archív - Krajinský archív (Magyar Nemzeti Levéltár - Országos Levéltára,), fond Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada (Helytartótanácsi Levéltár), Acta mechanica, C - 25, Nitrianska stolica (Nyitra megye), panstvo Nitra, nitrianske cechy (honos: Nyitra (Nyitra cehék)), N. 1/13. a Extraserialia Sz. a. (fol. 111-118.) (ďalej len MNL-OL, HL, AC, Nm, hN, Nc) - odpisy artikúl murárskeho cechu v Nitre a Nitrianskej stolici zo dňa 24. júla roku 1724.
70 ZEMENE, ref. 32, s. 220.
71 KERESTEŠ, ref. 22, s. 136.
72 Maďarský národný archív - Krajinský archív (Magyar Nemzeti Levéltár - Országos levéltára), portálny súpis z roku 1715 (az 1715. évi országos összeírás). Dostupné na internete: https://kep.adatbazisokonline.hu/ords/f?p=100:17:0:::17:P17_IMGP_FILE_NAME,P17_FILE_NAMES:N78_19_062.jpg,N78_19_061.jpg;N78_19_062.jpg;N78_19_063.jpg;N78_19_064.jpg;N78_19_065.jpg;N78_19_066.jpg;N78_19_067.jpg;N78_19_068.jpg;N78_19_545.jpg.
73 Maďarský národný archív - Krajinský archív (Magyar Nemzeti Levéltár - Országos levéltára), portálny súpis z roku 1720 (az 1720. évi országos összeírás). Dostupné na internete: https://kep.adatbazisokonline.hu/ords/f?p=100:17:0:::17:P17_IMGP_FILE_NAME,P17_FILE_NAMES:N79_19_0070.JPG,N79_19_0002.JPG;N79_19_0069.JPG;N79_19_0070.JPG;N79_19_0071.JPG;N79_19_0072.JPG;N79_19_0073.JPG;N79_19_0074.JPG;N79_19_0075.JPG. Gbel (lat. cubulus, kubulus, nem. Kübel) - je to historická dutá miera, miera na tekutiny a miera na obilniny. Jej obsah bol v 13. stor. asi 159 l (liptovský a turčiansky kubulus). V 16. stor. sa nazýval aj lukno (156 - 159 l). Podľa prepočtu mier a váh v zákone z 1848 mal obsah 2 meríc (106,665 088 l). Stará plošná miera, ktorá predstavovala rozlohu pôdy osiatej jedným gbelom zrna. Citované podľa: Gbel [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-01-23]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/gbel.
74 FOJTÍK, ref. 22, s. 44.
75 ZEMENE, ref. 32, s. 229.
76 MNL-OL, MKHL, AC, C 25, NM, Nv, c, N. 1/13 - žiadosť o artikuly spoločného cechu murárov, kamenárov, tesárov a stolárov z Nitry a Nitrianskej stolice z roku 1760 s prílohami.
77 ZEMENE, ref. 11, s. 223.
78 Ministerstvo vnútra SR - Štátny archív v Nitre, fond Nitrianska župa I. kongregačná zápisnica NŽ 1712 - 1726, inv. č. 7. - zápis z generálnej kongregácie v kongregačnom protokole Nitrianskej stolice o schválení artikúl nitriankych murárov z roku 1724 ako stoličnej limitácie a štatútu s celostoličnou platnosťou dňa 21. marca roku 1725 v Hlohovci.